Človek sa dobre poobzerá a socialistické paneláky má po svojej pravej i ľavej strane. Jo, takže je to mesto, základné kritérium pre mnohých. Ale bacha, je ich tu iba desať. A potom ešte tehlové bytovky. Autobusová stanica, mestský úrad i mestská polícia, nákupné strediská a obchody, detašované pracovisko okresného úradu, tri banky a pošta. Na chvíľu sa „z varoša" vzdialim, vidím centrum voľného času, na kopci je knižnica a štátna základná škola, tri kostoly, dom kultúry so základnou umeleckou školou, škôlka, hasiči, zas policajti, dve polikliniky, pri hlavnej ceste gymnázium a ďalšia stredná škola, súkromná základná škola v bývalom kine, amfiteáter, niekoľko výrobných podnikov... benzínka. Koniec. Pole. Najbližšie skutočné mesto - ani nie tridsať kilometrov vzdialený Prešov.
Starú radnicu, ktorá je mojou najobľúbenejšou stavbou „na varošu", postavili v medzivojnovom období za neuveriteľné tri mesiace
Vrátim sa ja radšej „na varoš". Jeden z tých desiatich panelákov bol totiž môj. Žil som v ňom svojich prvých štrnásť rokov. Každý večer som mohol dýchať omamujúcu vôňu, ktorá sa šírila z komína pekárne, sledovať ruch na námestí či autobusovej stanici, dať si zmrzku, posedieť v cukrárni, ísť do kina, zahrať si futbal, v zime si tu zalyžovať, poprechádzať sa k rybníku a popri tom vidieť také isté domáce zvieratá, aké majú v každej dedine. V mestečkách má totiž človek z každého rožku trošku. A preto ich mám rád. A Giraltovce zvlášť. Pre mňa hlavne vďaka detstvu, ale aj rokom, ktoré som tu potom študoval na gympli. Počas výšky som zas do mestečka chodil cez víkendy s kamošmi na pivo. Márne by ste tu hľadali nejakú veľmi starú malebnú architektúru, bombastické pamiatky či prazvláštne prírodné výtvory. Som si vedomý toho, že tento text je do veľkej miery subjektívny, ale aj napriek tomu sa tu oplatí pobudnúť a čo-to zhliadnuť.
Giraltovský lev si vylihuje nejaký ten rok pred budovou bývalého okresného súdu, v pozadí vidno vežu evanjelického kostola
Keď prichádzate do Giraltoviec od Prešova (A od Prešóóóva, a od Prešóóóva... v týýým poľu - ááá, zas to pole), nemôžete si nevšimnúť najznámejšiu tunajšiu pamiatku - kamennú plastiku ležiaceho leva, ktorého autorom je akademický sochár Faragó. Odhalili ho v auguste 1918, keď malo Rakúsko-Uhorsko posledné mesiace života pred sebou, preto je nápis na podstavci ešte v maďarčine. Z neho sa dá zistiť, že ho postavilo „obecenstvo Giraltovského okresu" padlým v prvej svetovej vojne. Lev si v minulosti „odskočil na varoš" pred radnicu, ale dnes si spokojne leží tam, kde bol pôvodne. Apropo, keď už sme spomínali okres, Giraltovce boli jeho sídlom nielen počas uhorských dejín (ako jeden zo šiestich šarišských okresov), ale nepretržite aj počas medzivojnovej ČSR, Slovenského štátu i po druhej svetovej vojne. Až v roku 1960 si územie okresu rozkúskovali okolité mestá a Giraltovce sa odrazu ocitli najprv v Bardejovskom a naposledy v roku 1996 vo Svidníckom okrese.
Veža evanjelického kostola
O niečo vyššie nad sochou leva stojí najprv gréckokatolícky chrám z medzivojnového obdobia a nad ním najstaršia stavba v mestečku - pôvodne renesančná veža evanjelického kostola z polovice 17. storočia. O prestavbách budovy, ktorá nakoniec dostala klasicistickú podobu, svedčí aj nápis nad vstupným dverami.
Latinský nápis nad dverami evanjelického kostola o reštaurovaní kostola je dnes ťažko čitateľný
Z pôvodného kaštieľa, na mieste ktorého bol postavený dom kultúry, sa zachoval už len rodinný erb Šemšeiovcov s datovaním
Zásluhu na postavení evanjelického kostola (ktorý pravdepodobne nadviazal na starší kostol zasvätený svätej Kataríne) mali šľachtici Šemšeiovci, ktorí vlastnili Giraltovce približne tristo rokov. V 17. storočí si tu postavili dva kaštiele. Na mieste jedného z nich stojí dnes dom kultúry a zachoval sa nám z neho iba ich rodinný erb. Pozostkom niekdajšieho kaštieľskeho parku je mohutný, niekoľko storočí starý dub.
Zákonom chránený giraltovský dub
Dnes už jediný z pôvodne troch giraltovských kaštieľov
Druhý kaštieľ Šemšeiovcov ešte stojí. Nachádza sa povyše evanjelického kostola, ale bol už toľkokrát prestavovaný, že pôvodní vlastníci by ho dnes možno ani nespoznali. V Giraltovciach existoval ešte jeden kaštieľ, po ktorom sa zachovala iba časť vstupnej brány a povesť o erbe Sirmaiovcov, jeho vlastníkoch. Istý šľachtic veľmi túžil po tom, aby zlomil srdce mladej šľachtičnej. Tá však zrejme o to veľmi nestála, preto dala mladíkovi nesplniteľnú úlohu - hodila prsteň do studne s tým, že keď jej ho nájde, stane sa jeho ženou. Aby som to skrátil, zúfalý šľachtic urobil dobre, že sa šiel poprechádzať k rieke, pretože tam naďabil na raka, ktorý mal v klepetách jej prsteň. Ruka bola v rukáve a v sirmaiovskom erbe sa tak vraj ocitol rak s prsteňom.
Tí giraltovskí šľachtici asi verili na kadečo, lebo v 18. storočí tu bolo v jednom z kaštieľov zriadené alchymistické laboratórium. To už Šemšeiovci vymreli po meči a jedným z vlastníkov Giraltoviec bol gróf Podturniansky. Ktovie prečo práve alchýmia tohto muža opantala. Možno chcel z olova vyrobiť zlato. Isté však je, že v roku 1771 spolu s ďalšími významnými osobnosťami Šariša a Zemplína založil druhú slobodomurársku lóžu na Slovensku. Jej členovia sa tu schádzali tajne a riadili sa zvláštnymi pravidlami s cieľom duchovne pozdvihnúť ľudstvo. Jej členom bol aj miestny evanjelický farár.
A keď už spomínam farárov, spomedzi nich vyčnievajú dve mená. Prvým z nich je Michal Staník, ktorý nielenže ako osvietenec na prelome 18. a 19. storočia propagoval včelárstvo a ovocinárstvo, ale napísal tiež práce o mytológii starovekého Egypta, Grécka a Ríma. Druhé meno, Adam Hlovík, sa spája s národným obrodením. Spolupracoval s Jánom Kollárom, ktorému posielal do Národných spievaniek pesničky z východného Slovenska, ale aj so štúrovcami, ktorým pomáhal so zakladaním spolku Tatrín. Jeho priateľ Jonáš Záborský o ňom napísal poviedku Hlovík medzi vzbúreným ľudom.
Kostol sv. Cyrila a Metoda na kopci pred vstupom do centra mestečka
Od 18. storočia význam Giraltoviec narastal. Postavila sa tu tehelňa, manufaktúra na výrobu umeleckej keramiky, nastálo tu fungovala škola. V 19. storočí, vtedy už okresnom sídle, tu stojí papiereň, ktorá však údajne spolu s pivovarom vyhorela, našli by sme tu pálenicu, mlyny a viacero špecializovaných remeselníkov. Pribúdajú obchody, pravidelne sa konajú jarmoky. Spestrilo sa aj náboženské a národnostné zloženie obyvateľov. Popri Slovákoch evanjelického vierovyznania stúpa počet katolíkov. Židia sa tu usadzujú od polovice 18. storočia. V roku 1842 sa objavuje prvá zmienka o Rómoch.
V prvej polovici 20. storočia bol v Giraltovciach postavený gréckokatolícky chrám. Rímskokatolíci si najprv zriadili kaplnku a potom, čo nemecká armáda počas druhej svetovej vojne zhabala stavebné drevo na upevnenie mosta cez rieku Topľu, s ťažkosťami predsa len dostavali Kostol sv. Cyrila a Metoda, ktorý je jednou z dominánt mestečka.
Židovský cintorín, v pozadí komín niekdajšej tehelňe
Nemožno nespomenúť, že v medzivojnovom období bol každý piaty Giraltovčan židovského pôvodu. Pozostatkom po tejto komunite, ktorá až do svojho násilného vysídlenia viedla bohatý kultúrny a spoločenský život, je dnes už len cintorín, na ktorom najstaršie náhrobníky pochádzajú z konca 18. storočia. Židia tu mali aj synagógu a rituálny kúpeľ zvaný „mikve". Ako prví začali v mestečku od roku 1924 vyrábať vďaka parnému mlynu elektrinu. Vlastnili pestrú sieť obchodov a zaoberali sa najrôznejšími remeslami. Dnes sa každý rok v mestečku konajú Dni židovskej kultúry. Nezabudlo sa ani na giraltovského rodáka židovského pôvodu, Josepha Goldbergera, ktorého bustu odhalili pred mestskou poliklinikou. Tento doktor v prvej polovici 20. storočia prišiel v Spojených štátoch na to, ako je možné liečiť pellagru, zákernú chorobu, ktorá sa prejavuje odfarbením kože, hnačkami, demenciou a niekedy až smrťou.
Pohľad na strednú časť Giraltoviec
Aj keď po druhej svetovej vojne sa toho v Giraltovciach postavilo veľa nového, úplne sa zmenil obraz „varoša". Malé obchodíky učupené vedľa seba boli zbúrané a nahradila ich socialistická výstavba. Príkladom je aj môj panelák. Dnes okrem starej radnice v centre nájdete hlavne obchodné domy a úrady. Aj napriek tomu, keď budete prechádzať cez Giraltovce, pokojne sa zastavte a omrknite si niekoľko zaujímavých miestečiek. A ako to bolo na začiatku s tým Giraltom a jeho ovcami? Giralt (či presnejšie Geralt) bol prvým tunajším dedičným richtárom, ktorý niekedy v 14. storočí spolu s prvými usadlíkmi založil dedinu. Ale pozor, dnes už je to mesto! No dobre, aspoň na papieri. Presvedčte sa radšej sami, mestečká sú čarovné tým svojím „ani-ani".
