Zborovský hrad som navštívil iba dvakrát a vždy to bolo cez prázdniny. Prvý raz ako malý chlapec, vtedy účastník celoslovenského zrazu turistov v Bardejove, druhýkrát teraz už ako veľký chlapec v auguste. :-) Na hrad sa dá ísť niekoľkými možnými trasami. Ja som si vybral tú najľahšiu, zo Zborova som šiel kúsok popri hlavnej ceste po červenej značke, ktorú potom na hradskej vystriedala žltá. Výstup je nenáročný, aj keď v mojom prípade v horúce letné popoludnie na kopcovitej lúke slová pot a potok boli istú chvíľu synonymami. Po čase však chodník pokračoval cez les, ktorý je navyše prírodnou rezerváciou. A tam už bolo celkom príjemne. Popri ceste boli celý čas osadené malé tabule s históriou hradu.
Vnútorný hrad z juhu, v pozadí donžon
Prvé kamene dodnes zachovanej stavby použili pri výstavbe pôvodne gotického hradu niekedy v 13.–14. storočí. Uhorsko si veľmi dobre pamätalo na tatársky vpád a tak bolo len prirodzené, že Makovica v pohraničnej oblasti sa stala dôležitou súčasťou obranného systému hradov našich kráľov na starej obchodnej ceste vedúcej zo severu na juh. Pôvodne mal hrad obranný múr, palác a vysokú hranolovú vežu zvanú donžon. Prvým známym kastelánom v službách Karola Róberta bol Filip Druget. Po ňom to boli Bebekovci a Mikuláš Forgáč. Keďže uhorský kráľ Ľudovít I. viedol nákladnú výbojnú politiku, chcel sa odvďačiť svojim prívržencom za podporu. A tak sa pôvodne kráľovský hrad dostal do vlastníctva šľachticov Cudarovcov, ktorým patril až do vymretia rodu po meči. Matej Korvín v 15. storočí daroval hrad i priľahlé panstvo šľachticom z Rozhanoviec, ktorých však postihol taký istý osud ako predchádzajúcich vlastníkov.
Donžon
Časti donžonu
Hrad potom často menil svojich majiteľov, až nakoniec pripadol pánom z Torysy. A ako to už v živote býva, niekedy sa v ťažkých časoch treba rozhodnúť, na ktorú stranu sa postaviť. Noví majitelia v boji o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a keďže ten ako najväčší nepriateľ Habsburgovcov zomrel, kráľom v tejto časti dnešného Slovenska sa stal Ferdinand Habsburský. Pamäť mu slúžila dobre a tak páni z Torysy museli dať hradu definitívne zbohom. Namiesto nich dostali hrad za verné služby kráľovi v boji proti Turkom, ktorí stále okupovali juh Uhorska, Šerédyovci. Pre Makovicu nastala zlatá éra.
Vnútorné opevnenie hradu
V popredí vnútorné, v pozadí vonkajšie opevnenie hradu
Vďaka talianskym majstrom sa z pôvodne gotického hradu stala dômyselne vystavaná renesančná pevnosť s tromi nádvoriami. Hradu zabezpečovala bezpečnosť ďalšia fortifikácia, pribudli bašty a strielne a pod vonkajším opevnením z vnútornej strany tiež hospodárske budovy. Po vymretí Šerédyovcov po meči, menila Makovica viacerých pánov. Na začiatku 17. storočia ho kúpili sedmohradskí magnáti Rákociovci. Jeden z ich príslušníkov, František I. Rákoci, spoluorganizoval Vešeléniho sprisahanie proti cisárovi Leopoldovi I. To však bolo odhalené. Poprave unikol len vďaka vysokému výkupnému, nakoniec však pomerne mladý zomrel.
Po smrti Františka I. Rákociho sa jeho manželka Helena Zrínska vydala druhý raz, tentokrát za vodcu protihabsburského stavovského povstania, o štrnásť rokov mladšieho kniežaťa Imricha Tököliho. Makovica tak pripadla jemu. Spočiatku sa Tökölimu vďaka spolupráci s Turkami darilo ovládnuť väčšiu časť Slovenska. Keď bol však jeho spojenec v bitke pri Viedni roku 1683 porazený, strácal mesto za mestom, hrad za hradom. Jeho povstanie bolo neúspešné a lepšie neobstál ani Zborovský hrad. V októbri 1684 ho ako miesto protihabsburského odboja dobyli cisárske vojská generála Schultza.
Palác
Okná paláca V boji bola pevnosť značne poškodená a odvtedy chátra. Poslednú ranu utržila v prvej svetovej vojne v bojoch medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojakmi. Dnes je Makovica obľúbeným výletným miestom. Aj keď je zrúcaninou, nie je to žiadna hŕba kameňov. Sú z nej prekrásne výhľady na obec Zborov, priľahlé údolie a najmä okolitú hornatú prírodu. Makovica nie je makovica.
Výhľady z hradu
