Čo to musia byť za nomádi, keď si rok čo rok takto tesne pred hlavnou letnou sezónou vezmú dovolenku a brázdia Európu. Holanďania, Nemci, Rakúšania a ďalší. To sa naozaj musia stretnúť spriaznené ľudské duše, ktoré zdieľajú spoločne pár metrov štvorcových na kolesách. Ráno si urobia kávu a vyrazia obdivovať okolitú krajinu. Je to kontrast oproti niektorým rybárom a chatárom, čo zahĺbili svoje nelegálne búdky na brehoch vodnej nádrže. Tu zapustili korene a s kamennou zotrvačnosťou sa sem vracajú, aby svoje chajdy nejako vytunili. Je to tu samá bizarná zbierka starých gaučov, stolíkov či skriniek, ktorých sa niekto nevedel vzdať.
Na Trepci je to iné. Tu sa museli ľudia vzdať domova. Jediné, čo po nich ostalo, je takmer stotridsaťročný kostol. Páči sa mi, že sa dá do jeho predsiene vstúpiť. V interiéri je skvelá akustika. V minulosti som si v ňom skúsil zaspievať. Každý rok, aj najbližšiu nedeľu, ku kostolu na člnoch doplávajú niekdajší obyvatelia zatopenej dediny. Vystúpia a poberú sa hore provizórnymi schodíkmi ku krížu s nápisom v archaickej zemplínčine: „Ježiši Krisce, zmiluj še nad nami. Dali postavicz Petricsko Mária i Konecsni Mária 1905.“ Ďalší pútnici prídu po vlastných – buď od Tíšavy alebo od Dobrej. Budú spomínať. Tam sme mali stodolu, tu sýpku, na tento kopec sme chodili na jahody. Iste si aj poplačú. Je fajn, že aspoň raz v roku sa v kostole na sviatok Božského srdca Ježišovho koná odpustová omša.
Pohľadom na slnečné hodiny trepeckého kostola opúšťam brehy Domaše. Cez hustý, ale zato príjemne chladivý les v tejto horúčave vystúpim na kopec Grófňa. Z jeho vrcholu vidno síce len malú časť vodnej nádrže, ale tiež všetkých 56 kelčianskych karavanov. Je dobré, že aj táto doba má svojich pútnikov. A možno sme nimi všetci, len každý iným spôsobom.
