Stasiuk je zaujímavý človek. Presťahoval sa z poľského hlavného mesta do Nízkych Beskýd v poľsko-slovenskom pohraničí a odtiaľ neustále pozoruje Poliakov i nás Slovákov. Bolo to už dávno, keď som si raz v Prešove kúpil jeho knižku. Musím sa priznať, spočiatku sa mi čítala dosť ťažko. Nemám totiž rád prílišnú opisnosť a lyrizáciu za každú cenu. Ale keď som očami pomaly skenoval stranu za stranou, otváral sa mi zrazu svet zvláštnych predstáv o mestečku, ktoré bolo geograficky síce vždy blízko, ale vďaka Stasiukovi mi už bolo bližšie aj ináč. Bolo preto len otázkou času, kedy si ho omrknem.
Dukla na starej Uhorskej ceste
Východniari, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi chodievali v húfoch do poľského Krosna na výhodné nákupy, Duklu obísť nemohli. Je totiž prvým poľským mestečkom, ak zo Slovenska prichádzate po hlavnej ceste z hraničného prechodu Vyšný Komárnik-Barwinek. A inak to nebolo v minulosti. Ani s tou cestou, ani s obchodom. Dukla totiž vznikla na tzv. Uhorskej ceste, po ktorej sa do Poľska dovážalo najmä víno. Prvýkrát sa mestečko spomína síce až roku 1366, ale už o štrnásť rokov na to získalo mestské práva.
Dukla bola vo vlastníctve viacerých šľachticov. Za všetkých treba spomenúť Jordanovcov, vďaka ktorým mohlo mestečko v 16. storočí dvakrát do roka usporadúvať jarmok a každý týždeň tiež trhy. Neskôr pribudlo právo skladovať uhorské víno a bola tu tiež zriadená colná komora. Na rodinu Jordanovcov poukazuje dodnes aj mestský erb Dukly (so šľachtickým sú v podstate totožné) – tri poľovnícke rohy vytvárajúce trojrohý „mlynček“.
Palác Mniszchovcov, dnes múzeum
Mestečko prežilo viacero nájazdov, preto sa až do 18. storočia opevňovalo. Po ťažkých časoch zažila Dukla nebývalý rozmach. Ten sa spája s ďalším vlastníkom mestečka – s pôvodne moravským rodom Mniszchovcov. Najmä Jerzy August Wandalin Mniszch a jeho o 21 rokov mladšia žena Mária Amália (pri svadbe mala 14 rokov) sa snažili z Dukly urobiť významné kultúrne i politické centrum Poľska. Staršiu baštovú stavbu prestavali na reprezentatívny palác s priľahlým parkom. V paláci sa hrávalo divadlo, fungovala tam dvorská kapela, vystavovali sa tam vzácne obrazy i umelecký nábytok. Sám Mniszch založil slobodomurársku lóžu a vydržiaval na dvore vlastnú milíciu. Dnes je v paláci historické múzeum (má expozície z dejín Dukly a paláca, zbierky obrazov a nábytku a tiež zbraní z 1. a 2. svetovej vojny). Jerzy Mniszch vydal v Dukle nariadenie, podľa ktorého sa musia všetky deti povinne vyučovať bez ohľadu na vierovyznanie.
Farský kostol sv. Márie Magdalény, v popredí socha sv. Jána z Dukly
Zvonica farského kostola
Rokoková výzdoba farského kostola
Kláštorný kostol sv. Jána z Dukly
Vďaka manželom Mniszchovcom má Dukla ďalšiu významnú sakrálnu stavbu – neskorobarokový kostol a kláštor františkánov. Postavený bol takisto v druhej polovici 18. storočia. Zasvätený je sv. Jánovi z Dukly (striebornú truhličku s jeho relikviami som videl vo východnej lodi kostola), ktorý v blízkych vrchoch Cergowa a Zaśpit žil ako pustovník. Práve kvôli nemu navštívil pred desiatimi rokmi mestečko aj pápež Ján Pavol II. V Dukle možno zhliadnuť sochu samotného svätca z obdobia mladosti a to pred farským kostolom, ale nechýba tu tiež socha prvého poľského pápeža, ktorá je poniže kláštora, hneď pri hlavnej ceste. Povyše stavby sa zas nachádza cintorín s padlými vojakmi v prvej a druhej svetovej vojne.
Ruiny duklianskeho pivovaru
Mňa potešilo, že v mestečku v rokoch 1750–1799 fungoval aj pivovar. Ako som sa od jedného chlapíka dozvedel, po poľsky je to browar. Po krátkom hľadaní som jeho zrúcaniny našiel. Nachádzajú sa za parkom paláca pri ústí potoka Dukiełka do riečky Jasiołka. Škoda, že v ňom už dnes nevaria... Ako vďačnú náhradu proti smädu odporúčam pivo Tyskie, hoci som mal iba „lahváča“, celkom sa dá. Čapujú ho aj v samom srdci Dukly – na námestí zvanom Rynek.
Radnica na Rynku
Veža radnice
No a kým srdcom mestečka je námestie, srdcom Rynku je ratusz, čiže radnica. Dnešnú podobu dostala v 19. storočí, aj keď jej základy sú oveľa staršie. Na jej priečelí sa nachádza mestský erb. Celé námestíčko je malé, ale o to krajšie. A hlavne žije. V starých domoch su kadejaké obchodíky, kaderníctvo, lekáreň, krčmička, cukráreň...
Rynek
V 19. storočí a až do druhej svetovej vojny bola väčšina obyvateľov Dukly židovského pôvodu (v roku 1881 dokonca až 85 percent). Keď im zhorela drevená synagóga, postavili si novú – z tehál a kameňa. Jej ruiny som si pozrel na Cergowskej ulici, je len kúsok od námestia. Synagógu podpálili nemeckí nacisti, preto je dnes bez strechy. Okrem toho tu vtedy zriadili židovské geto.
Ruiny synagógy
Dukla najmä v 19. storočí upadala. Postihlo ju niekoľko požiarov, prestala byť sídlom okresu, obišla ju železnica. Oživenie nastalo na konci storočia, keď sa v neďalekom okolí začala ťažiť ropa a v mestečku fungovala rafinéria. Ďalšie rany dostala Dukla v oboch svetových vojnách – v prvej sa tu zdržiavala ruská armáda a tak v bojoch časť mesta vyhorela, v druhej tadiaľ prechádzal front a súvisí aj s našimi dejinami, konkrétne s bojom o Dukliansky priesmyk. Vtedy bola väčšia časť mesta zničená. Dnes si Dukla žije pokojným životom, aj keď tadiaľ prechádza hlavná cesta zo Slovenska smerom na Krosno. Ale to sme vlastne na začiatku, Dukla vznikla na starej Uhorskej ceste... No a ostatné už vyrozpráva Andrzej Stasiuk.
Dom na Cergowskej ulici
