Vďaka Dňom židovskej kultúry, ktoré sa v Giraltovciach konali v polovici októbra, sa začalo s prvou fázou obnovy starého židovského cintorína. Celá akcia bola spomienkou na prvé transporty Židov, ktoré začali pred 65 rokmi. Konala sa vernisáž výstavy fotografií, literárne a hudobno-dramatické pásma, znovuvysvätenie obnoveného cintorína.
Mestečko Giraltovce bolo v minulosti známe náboženskou toleranciou. Spočiatku boli miestni veriaci katolíkmi. V čase reformácie vlastníci niekdajšej dediny, šľachtici Šemšeiovci, sa stali evanjelikmi, preto ich nasledovali aj ich poddaní. Postupne však k evanjelikom opäť pribúdali rímski aj grécki katolíci a niekedy v polovici 18. storočia aj príslušníci židovského náboženstva.
Židia prichádzali do mestečka z Haliče. Neboli len roľníkmi, ale postupne predovšetkým remeselníkmi a obchodníkmi. V mnohých oblastiach mali prakticky monopol. Napríklad podľa súpisu z roku 1842 vlastnili až osem z deviatich giraltovských krčiem. Ale napríklad aj mlyn. No a keď ho už spomínam, tak jeden parný tu stál celé 20. storočie. Bola v ňom aj elektráreň. Škoda, že ho zbúrali. Je už po ňom iba pomenovaná jedna z ulíc. Vďaka nemu mohli od roku 1924 obyvatelia mestečka využívať vo svojich domácnostiach elektrinu. Predstavujem si, aké prevratné to pre nich muselo byť.
V Giraltovciach stála aj synagóga. Tiež ju, žiaľ, zbúrali. Židia si ju postavili na prelome 19. a 20. storočia. Dôležitým miestom v mestečku bol tiež kúpeľ zvaný mikve. Keďže voda v ňom mala pochádzať z prameňa alebo rieky, postavili ho na pravom brehu riečky Radomka. V piatok podvečer, keď vyšla na oblohe prvá hviezda, sa symbolicky začínalo svätenie soboty – šábesu. Vtedy sa muži v kúpeli očistili a preobliekli do čistej bielizne. Ženy ho zas navštevovali po menštruácii.
Špecifikom židovskej kuchyne bolo mäso, ktoré muselo byť kóšer. No a preto tu vykonával svoju prácu muž, ktorého v šarišskom nárečí volali režnik. Dbal na to, aby sa zviera pri zabíjali netrápilo a stieklo úplne z krvi. Židia využívali aj Mendlovičovu pekáreň na kopci, v ktorej sa pieklo pečivo určené k zvláštnym príležitostiam.
Po druhej svetovej vojne žila v Giraltovciach iba jediná židovská rodina a tak je to doteraz. Jedinou hmotnou pamiatkou po „stratených“ spoluobyvateľoch sú už len pomníky na cintoríne v kopcovitom teréne na Tehelnej ulici. Najstaršie pochádzajú z prelomu 18. a 19. storočia. Zaujmú. Koľko pozoruhodných motívov je vytesaných do obyčajného pieskovca... Možno to trochu vzdialene súvisí s tým, že židovskí veriaci v mestečku boli chasidmi, ktorým niekedy dávali prívlastok usmievajúci sa. Okrem modlitby bola pre nich dôležitá hudba a spev. Výtvarné umenie im preto nebolo vzdialené.
Ešte prednedávnom bol cintorín zarastený trávou. Aj keď bol zanedbaný, to miesto malo svoju atmosféru. Pri mojej poslednej návšteve sa mnohé zmenilo k lepšiemu, aj keď pomníky stále vyzerali ako také krivé zuby vyrastajúce zo zeme. Potešilo ma hlavne to, že povyvracané náhrobníky odhalili najrôznejšie obrázkové motívy vytesané do kameňa. Bolo to ako čítanie z obrázkových knižiek. Keby som tak ešte vedel po hebrejsky...
V lete pred dvoma rokmi bol giraltovský židovský cintorín zarastený trávou
Tohto roku v jeseni už spadnuté náhrobníky povstali zo zeme
Tohto samotára síce zdvihli, ale už bol bez nápisu a obrázkov
Tento bol síce ešte poriadne od hliny, ale páčil sa mi najviac
K tomuto by som fakt potreboval ovládať hebrejčinu
Na náhrobníkoch sú vyobrazené najrôznejšie obrazce, na tomto sú orly
Motív rúk
Typický židovský symbol - svietnik
Váza vraj symbolizuje levitov
S týmto obrazcom som si nevedel poradiť, ale je veľmi zaujímavý už len svojou zložitosťou
Giraltovský židovský cintorín v jesenný podvečer
A ešte jeden večerný záber aj s komínom niekdajšej tehelne
