Holly Golightlyová je dievča, ktoré nikdy nikam nepatrilo. Je pohľadná a ešte stále mladá: „Nebola to už detská tvár, ale ešte ani ženská. Mohla mať tak isto šestnásť ako tridsať rokov, a ako sa ukázalo, chýbali jej dva mesiace do devätnástych narodenín.“ O jej detstve sa dozvedáme veľmi málo, pretože o ňom nerozpráva. Rodičov jej skosila tuberkulóza a ona sa s bratom Fredom, tým, koho mala najviac rada, dostala až k istému „doktorkovi“, ako ho volala. Tento zverolekár a farmár sa ich ujme a spomína si, ako ich prvýkrát zbadal: „V živote ste nevideli niečo také žalostné. Rebrá ste im mohli počítať, nohy také tenké, že ledva na nich stáli, zuby vykývané, že by ani kašu nepohrýzli.“
Zverolekár si ju natoľko obľúbil, že ju požiadal o ruku. Ona v štrnástich súhlasila. Lenže farma nebola jej skutočným domovom, lákavý život z drahých časopisov ju odtiaľ poháňal preč: „Každý deň zašla o kúsok ďalej: kilometer, a nazad domov. Dva kilometre, a nazad domov. Jedného dňa už nazad neprišla.“ Zakúsila Hollywood, ale nakoniec skončí na opačnej strane Ameriky, v New Yorku. A tam vďaka jej susedovi, mladému spisovateľovi a rozprávačovi príbehu môžeme sledovať jej krátky výsek zo života ako súčasť jedného nekončiaceho nepokoja.
Holly je rozmarná. Žije bohémsky, rada sa obklopuje mužmi z miestnej smotánky, ktorí sú ochotní dávať jej nemalé tringelty za jej spoločnosť. Paletu postavičiek postupne zaplnia jej filmový agent, šéf drogovej mafie, milionár Rusty ako vhodná figúrka pre bulvár, koktajúca Mag a Brazílčan José. Holly sa vláči s bohatými povaľačmi a stroskotancami a popri tom sa zdôveruje rozprávačovi, s ktorým zažíva detsky bláznivé situácie. Sú takým únikom z reality ako jej obdiv luxusných výkladov: „Keby som našla v živote miesto, kde by som sa cítila ako u Tiffanyho, kúpila by som si nábytok a pokrstila kocúra.“ Hrdzavo pruhované zvieratko má v príbehu viac ako symbolický význam: „Je trocha nepohodlné, že nemá meno. Ale nemám právo mu meno dávať, musí počkať, až bude niekomu naozaj patriť. My sme sa len tak dali dokopy raz pri rieke, no nepatríme si, je nezávislý a ja tiež. Nechcem nič vlastniť, kým nebudem vedieť, že som našla miesto, kam naozaj patrím.“ Ale kam Holly patrí? Nikdy sa nedozvieme, kde to je, ale malo by to vyzerať ako u diamantového Tiffanyho.
Aj v závere Holly uniká. Ako vždy. Keďže sa prišlo na to, že sprostredkúva informácie od šéfa drogovej mafie vydávajúc sa pri návšteve väzenia za jeho neter, volí opäť raz nevyhnutnú zmenu. Svojmu susedovi na nemocničnom lôžku pred cestou stihne povedať: „Urobte mi láskavosť, dušička. Zavolajte do Times alebo kde sa také veci zisťujú a zostavte mi zoznam päťdesiatich najbohatších mužov v Brazílii. A ešte jednu láskavosť – pohrabte sa v mojom byte, kým nenájdete ten medailónik, čo ste mi dali. Toho svätého Krištofa. Budem ho potrebovať na cestu.“ Na začiatku tejto cesty vyhodí z taxíka svojho kocúra bez mena medzi odpadky s ospravedlnením: „Obidvaja sme nezávislí. Nikdy sme jeden druhému nič nesľubovali.“ Po chvíli však s ľútosťou otvorí dvere auta. To, že jej kocúr skutočne patril, zisťuje neskoro, keď ho už niet. „Veľmi sa bojím, kamoš. Teraz. Nakoniec. Lebo to nemôže tak ísť navždy. Aby človek nevedel, čo je jeho, kým to neodhodí,“ zaklincuje trpko Holly, tá, ktorú môžeme odsúdiť alebo ľutovať. Je to ťažké u niekoho, kto skutočný domov nikdy nenašiel. V každom prípade, dobré čítanie.
