Spomenula si na to, keď si ho ešte pritisla k sebe. Dýchali a na zarosené sklo písali hlúposti. Keby to mohla vrátiť aspoň na chvíľu.
Všetci už odišli, len ona sa tam chúlila a počúvala pomalú hudbu, keď už na plátne pobehovali záverečné titulky.
Vo vlaku si k nej prisadla dvojica. Dievča síce unavené, ale s hlavou na chlapcovom ramene. To boli časy, keď mu tiež takto v kupé zaspala a on ju nezobudil. Vystúpili až o stanicu ďalej. Tam jej do čaju vylial med. Oblízol si prst. Vtedy sa usmiala a myslela si, že to bude trvať večne. Vypýtali si hrnček, pamiatku na túto malú staničnú kaviareň.
Keby radšej išli až na konečnú a tam by utiekli pred celým svetom... Lenže ten ich dobehol. Zobrali ho spolu s ďalšími. Nikto nevedel kam. Všetci len čušali. Aj mlčanie býva kruté.
Konečne došla domov. Objala vankúš a spomenula si, ako jej ho kedysi daroval. Povedal jej, že nie je na spanie, ale na snívanie. A tak len snívala.
Vonku bola biela tma. Zrazu v jej okne skončila snehová guľa. Ako za starých čias. Ten dole tam stál tak, ako keby v tej zime mrzol odjakživa. Len v ruke mal horúci hrnček.
