O jednom rannom bežaní

Je ráno 11. 11. Pekný dátum. Výročie konca prvej svetovej vojny. Vonku je pekne, 18 stupňov. Nad nulou! Martin na bielom koni sa nekoná. Sadnem si do električky smerom do práce. Vodič chvíľu počká. Čaká na asi päťdesiatročného muža, ktorý beží. Tento nebeží pre zdravie a ani z pocitu previnenia po varení. Chce iba stihnúť električku číslo 8. Stihne. Pohneme sa. Zahľadím sa na neho bližšie, veď kto by si nevšimol jeho reflexné vesty, má ich na sebe dve – na spodku oranžovú, na nej potom ešte žltú. Medzitým zastavujeme na najbližšej zastávke, dvere sa otvoria a ja začujem zadychčaný ženský hlas: „Pane, keď ste bežali, vypadli vám okuliare...“ Reflexný pán stihne reflexne načiahnuť ruku k dverám: „Ďakujem pekne!“ Dvere sa zatvárajú, žena ostáva vonku. Ani som si ju nestihol všimnúť. Medzi zastávkami Poštová a Vysoká na bratislavskej Obchodnej nie je veľká vzdialenosť a električky tam musia jazdiť pomalšie. Ale aj tak, tá žena to dala! Bežala. A nie pre seba. Muž v oranžovej aj žltej veste otvára akúsi modlitebnú knižku. Ktovie, možno práve vysiela modlitbu. A možno nie za seba.