Na slovenskej dedine takýchto spoločných miest na stretávanie sa nebolo v minulosti veľa. Kostol bol síce miestom, v ktorom sa zhromažďovala celá obec, ale za miesto aktívneho dialógu medzi ľuďmi ho označiť nemožno. Väčšina rozhovorov typu „čo je nové“ sa viedla buď spontánne po skončení bohoslužieb alebo omnoho častejšie v prostredí krčmy. Zvyčajne to bolo miesto určené pre mužské osadenstvo. Ženy si svoje postrehy odovzdávali priamo na ulici. Dôležitou udalosťou pre dedinské spoločenstvo boli tanečné zábavy – buď v krčme alebo v dome s väčšou izbou. Počas dlhých zimných večerov boli rozhovory, reálne, fiktívne a často strašidelné príbehy spestrením každoročných priadok.
V minulom storočí sa možnosti stretávania sa a následnej komunikácie rozširovali. Súviselo to aj s tým, že ľudia začali mať viac voľného času. So zvyšujúcou sa migráciou vidieckeho obyvateľstva do miest pribúdali aj miesta spoločného trávenia voľného času. Pocítil to čiastočne aj vidiek, na ktorý dorazil šport, ale aj ďalšie organizácie spolkového charakteru a s nimi spojené aktivity. Na druhej strane prvú atomizáciu ľudí predznamenala televízia. Spočiatku bola práve ona ešte paradoxne miestom stretávania sa väčšieho spoločenstva ľudí, keďže prví nepočetní vlastníci televíznych prijímačov suplovali často v svojom prostredí kino. Aj kino aj televízia však nevytvárali prílišný priestor na vzájomnú medziľudskú komunikáciu, keďže predpokladajú pasívneho prijímateľa.
S postupným ľahšie dostupným technologickým vybavením domácností, ale najmä jednotlivcov v posledných rokoch dochádza k ešte väčšej fyzickej atomizácii ľudí. Dnes sme už pripojení na internet cez mobilný telefón. Na sociálnych sieťach sledujeme, čo sa deje vo svete či v poodhalenom súkromí našich „friendov“. Je to už obohraná pesnička, ktorej sme súčasťou. Na druhej strane festivaly najrôznejšieho druhu, športové udalosti a mnohé ďalšie akcie na miestach spoločného stretávania sa ľudí nepochybne prežijú a možno i budú pribúdať. Iste, nemalá časť ľudí technologickému pokroku podľahne natoľko, že tieto miesta vyhľadávať nebude. Ďalšia časť ľudí ale na spoločenské akcie úplne nerezignuje. Nič nové pod slnkom, ľudia chcú chlieb a hry. Iné budú len územia – účastníci a pozorovatelia, skutočná a virtuálna realita. Bude zaujímavé v tomto zmätku možností a informácií sledovať, ako sa (z)mení naša medziľudská komunikácia. Optimisti by povedali, že emócia je silná vec a nakoniec aj tak o všetkom rozhodne. Pesimisti nás vidia už len ako komparzistov. Možno je lepšie nedôverovať príliš ani jednej strane a ísť už konečne s kamošom na pivo.
