Už nie si zvedavý na správu z tohto sveta? Vždy Ťa to zaujímalo. Asi je to pre Teba stále o tom istom. No aj tak chcem, aby si vedel, že je to presne tak. Všetci sme stále v supermarketoch. Vyberáme len to najlepšie, obzeráme, skúšame. Nepáči sa nám? Odhodíme. Páči sa nám? Hodíme do košíka, potom to len pípne, kreditka efektne zareže do plastu, chladne vyťukáme známe štvorčíslie... A je to naše!
Ako mi len chýbaš, anjel môj! Dúfam, že sa ešte na mňa tam zhora môžeš pozerať. Asi Ťa nasieram tým, že aj ja som si zvykol preberať, že aj ja chcem iba bestofky. Ale premýšľal som, čo ak nám ľuďom kreditka nestačí? Čo keď sú veci (ja viem, môj, hlúpe slovo), pri ktorých nám bude náš naučený chlad nanič? Akí sme vtedy? Dnes sa už nepýtame na to, či sme skutočne šťastní. Dnes sa už nevrháme do vzťahov s rizikom. My trpitelia sme sa totiž popálili a nechceme sa zas. My sme tí, ktorí si radšej počkajú na prvý krok. Potom sme na koni. Upálime radšej spontánnosť, nech zmizne tá hrozná možnosť padnúť opäť do priepasti. Už sme istení. Už sme poistení. Už to len s istotou splácame... Máme piliere.
Vieš čo je úplne najhoršie? My tu dole už skoro vôbec nerozprávame o pocitoch, radšej si ich rovno uchmatneme iba pre seba. Viacerí z nás sme sa poriadne okašľali, keď sme v tom prifarbenom, ale predsa len voňavo zaľúbenom ošiali vyjadrili to, čo naozaj cítime. Ale čo z toho? Vždy sme nakoniec padli. Štatistika nepopustí. Dohodni si sa so svojou lenivou partiou a opäť nás pekne grupácky naučte snívať.
No dobre, zakódovaný môj, dík aspoň za to vybavené počko! Drž sa a konečne už pípni!
S láskou
Tvoj
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _*
* Vyznačenú časť vyplní odosielateľ. Nehodiace sa prečiarknite!
