Na fotke je babka ešte ako malá školáčka v druhom rade tretia sprava. V tom istom rade je aj jej prvá triedna učiteľka Seredayová i riaditeľ školy, pán Krivka. A iste by vedela vymenovať aj spolužiakov. Školu mali na kopci pri hlavnej ceste. A v nej samozrejme školníka. Keď chcela prísť ráno načas, musela si privstať. Neďaleké Lužany boli síce na skok, ale školský autobus vtedy nechodil. To bolo radosti, ak sa podarilo dostať nejakému okoloidúcemu na voz s koňmi... V zime zas na sane.
Učilo sa vtedy nielen ráno, ale aj popoludní. Cez dlhšiu obedňajšiu prestávku sa dalo vybehnúť do mesta a za 20 alebo 50 halierov si kúpiť v Rosenblütovom obchode cukríky nasypané v kornútku z novinového papiera. Od evanjelického kostola smerom k radnici mal na pravej strane hlavnej cesty rozličný tovar židovský obchodník, ktorého volali Rapavý, blízko neho podobný obchod vlastnil Wächter. Pred mostom cez Radomku predával ryby Reich, oproti nemu na druhej strane ulice obchodoval s mäsom Milder. Za mostom bolo židovských obchodov ešte viac. Babka si spomína, že najlepší výber metrového textilu mala istá Šary, ale ešte väčšiu predajňu mal bohatší Händler, drogériu zas Grünwald. Na hlavnej ulici bola tiež ambulancia židovského zubára.
Ku koloritu mestečka patril aj istý sódovkár, ktorý na svojom vozíku v malých fľaštičkách rozvážal malinovku. Babka zas pre zmenu ešte ako dieťa každé ráno pred školou nosievala mlieko do jednej četníckej rodiny, ktorá mala tri dcéry – Ruženu, Anežku a mladšiu Bohušku. Okolo Vianoc to malo aj svoje výhody, ušla sa jej vtedy aj nejaká tá dobrota z „četníckeho“ stromčeka. Problém tejto rodiny bol nakoniec v tom, že boli Česi. Preto keď vznikol Slovenský štát, museli z Giraltoviec odísť do Protektorátu. Ešte z Plzne potom napísali babkiným rodičom, či by im zo Šariša neposlali „dyňovo packy“ (teda tekvicové jadierka).
V škole už teda o rok staršej Bohušky nebolo. A aby toho nebolo dosť, s Čechmi sa bolo treba vysporiadať aj v učebniciach. Babka si veľmi dobre spomína, ako v nej s „červenu tušku“ škrtali české slová a niektoré obrázky s nevhodným obsahom zalepovali. Len tak pre zaujímavosť, domáca úloha sa dala „zalepiť“ obyčajným cestom.
Čas však bežal ďalej. V jeden jarný deň popoludní sa udialo niečo, na čo s údivom pozerala babka so spolužiakmi z okien svojej triedy. Na druhej strane ulice „caly dzeň ku kulturnemu domu zvožili mlade židuvky na jeden nakladny motor“. Vtedy si tie mladé židovské dievčatá mysleli, že idú niekam pracovať... Z mestečka išli ako prvé. Ostatných ľudí potom ona sama odvážať nevidela. Veľmi dobre si však spomína, ako sa za lacné ceny rozpredával nábytok po deportovaných. Ale nie všetci skončili na korbe nákladného auta. Susedia v Lužanoch ukrývali rodinu istého Lazara Wächtlera. Aby sa celkom neprezradili „pooblikali ich do gazdovskych“. Židovskej rodine sa napokon podarilo utiecť do Kanady a po vojne dokonca poslali kabát aj babkinmu otcovi.
Posledný rok školských čias absolvovala babka v meštianke. V mestečku už Čechov a Židov nebolo, zato vojna sem priviala nemeckých vojakov. Boli ubytovaní v škole, preto sa veľmi dlhý čas neučilo. Až po 18. januári 1945, keď do Giraltoviec prišli Rusi, sa deti vrátili naspäť do školských lavíc. Nemčina sa už vyučovať prestala. Babke k ukončeniu meštianky chýbal necelý polrok. Za ten čas ju okrem zameškaného učiva stihli ešte naučiť azbuku.
