Bez nich by som to ťažko zvládla
Hneď po presťahovaní som dostala vysoké teploty. Cítila som sa mizerne a zmáhala ma zimnica, takže som bola nútená si ľahnúť. Nerada trávim celý deň v posteli ani vtedy, keď som chorá, ale tento krát som nemala na výber.Vzala som si Paralen a myslela, že je to len chvíľková nevoľnosť, stres zo sťahovania a starosťami s ním spojené.Ani večer však teplota neustupovala, ba dokonca sa zvyšovala. Z postele som nemohla vstať, pretože sa so mnou krútila celá izba. Či som chcela, alebo nie musela som ostať ležať. Nebola som však sama. Mala som pri sebe tri malé zdravotné sestričky, ktoré sa o mňa starali. Každú chvíľku ma kontrolovali, podávali lieky, teplomer a varili čaj. Prikrývali ma a neustále sa vypytovali, či sa cítim lepšie. Dlaňou sa mi dotýkali čela, či ho nemám horúce a ak áno hneď mi podávali teplomer, priniesli čaj a Paralen. Hnevali sa však na mňa, lebo som odmietala jedlo. Nemala som chuť jesť, ale aj napriek tomu ich to hnevalo a vraveli, že ak nebudem jesť choroba neprejde tak rýchlo. V noci som sa cítila ešte horšie. Teplota sa mi zvyšovala na 39,7°C a v hlave som mala kolotoč. Nebola som schopná stáť na nohách. Nechcela som zobudiť najstaršiu dcéru, pretože bolo už neskoro po polnoci, ale teplota ma k tomu donútila. A tak som, i keď nerada dcéru zobudila a poprosila ju o pomoc. Bez akýchkoľvek slov vstala a uvarila mi čaj. Zmerala som opäť teplotu a vzala lieky. Chvíľu ešte posedela pri mojej posteli a čakala kým sa presvedčí, že mi je už lepšie. Bolo mi jej ľúto a vzhľadom aj k neskorej hodine, a tak som jej poďakovala a povedala nech si ide ľahnúť. Veľmi nechcela, ale ubezpečila som ju, že ak sa nebudem cítiť lepšie, tak ju prebudím. Dala mi pusu na čelo, popriala dobrú noc a šla si ľahnúť. Bol víkend, tak som k lekárke nemohla a myslím, že by som tam ani nedošla. Jediné východisko, ako sa dať vyšetriť lekárom bolo zavolať pohotovostnú službu domov. Ale ako? Na mobile bol takmer nulový kredit. Tak som prezvonila ex manžela, ktorý v zapätí zavolal späť. Požiadala som ho, aby zavolal lekára domov a povedala som mu, aký mám problém. Sľúbil, že všetko zariadi. A zariadil. Onedlho mi zavolal, že lekár príde, len mu to bude chvíľu trvať. Má na starostí veľa chorých. Poďakovala som mu. Aj, keď nie sme spolu a každý z nás má svoj život dokážeme si pomôcť, ak to naozaj potrebujeme. Poobede prišiel lekár, vyšetril ma a povedal, že mám silný zápal priedušiek. Antibiotika mi nedal, lebo som už jedny užívala, ktoré mi predpísala zubná lekárka. Tak len Paralen a veľa, veľa čaju. Je potrebné znížiť teplotu. Ak by sa stav nezlepšil, mala som opäť zavolať lekára. Aj v ten deň som ostala ležať a i keď som bola poprikrývaná tromi paplónmi neprestala som sa triasť zimou.Problém nastal vtedy, keď sme zistili, že doma už nemáme žiadne lieky na teplotu. Jediný spôsob, ako kúpiť lieky bola hodinová cesta na pohotovosť do lekárne. Na túto cestu sa podujala najstaršia dcéra. Dve dcéry ostali so mnou a dávali na mňa pozor. „chudák ty!“ – vraveli. Bolo mi ľúto, že som bola nútená ich zakaždým otravovať, ale ony mi povedali, že to vôbec nevadí. Veď, keď sú choré ony, tak sa starám a pobehujem okolo nich s teplomerom, liekmi a čajom. Taktiež ich vtedy napomínam a hnevám sa, keď nemajú chuť do jedenia. Po niekoľkých dňoch mi teploty ustúpili a konečne som mohla z postele von. Dostala som sa z najhoršieho vďaka mojím trom zdravotným sestričkám, ktoré okrem starania sa o mňa upratali, navarili a venovali sa aj jedna druhej. Ak by sa ma niekto spýtal, kto je mojou najväčšou láskou na svete, tak by som povedala moje jediné, nikdy a nikým nenahraditeľné dcéry. Bez nich by som zomrela, či by som bola chorá alebo zdravá!
