CANDY – rozlúčka (časť 2)
Po vyzdravení sa Candymu viedlo veľmi dobré. Spoznával a zoznamoval sa so všetkým, čo nepoznal a čomu nerozumel. Samozrejme aj my sme spoznávali jeho.
Ráno, keď detí odchádzali do školy spoločne sme ich vyprevadili. Prešli sme sa okolo bloku a pustila som sa do práce, ako každé dopoludnie. Poupratovala som izby a pustila sa do varenia. Všade kam som sa pohla bola za mnou malá čierna gulička a ja som musela dávať pozor kam stúpam. Plietla sa popod nohy a vždy niečo chcela.
Ak som na ňu, čo len na chvíľu zabudla hneď to využila vo svoj prospech. Jej najobľúbenejšou činnosťou bolo ochutnávanie topánok a hlavne mojich. Takže, ak som si nedala topánky do výšky najmenej meter nad zem už som ich mala označené jej zubami, ktoré boli ako ihly. Tiež mal rád časopisy a noviny. Nesmel ich však dostať ako prvý. Po prečítaní ich väčšinou zrecikloval
Trávili sme spolu veľa času učila som ho základné vecí, ktoré by mal vedieť každý psík.
Spomínam si, že zakaždým, keď som mu dávala jesť skočil mi do misky hlavičku a o pár minút tam už nič nebolo. A tak nastal čas naučiť ho poslušne čakať na jedlo bez toho, aby mi zhltol aj ruky, kým mu to tam položím. Zakaždým dostal pokyn, aby si sadol a potľapkanie po hrudi znamenalo, že môže. Nešlo to na prvý krát, ani na druhý. Jedlo a vôňa boli lákavé, ale časom si zvykol. Sedel a čakal na pokyn potľapkania.
Raz, keď som mu takto dávala jesť v obývačke niečo vystrájala dcéra a tak som tam šla. V tom zhone som zabudla Candyho potľapkať po hrudi. Po chvíľke, keď za mnou neprišiel, ako mal vo zvyku. Vždy prišiel olizoval mi ruky, vrtel sa, akoby ďakoval za jedlo. Teraz však nie, a tak som sa šla pozrieť, čo sa deje. Candy sedel pred miskou a len sa obzeral. V tej chvíli ma napadlo, že som ho zabudla potľapkať. Pomojkala som ho, potľapkala a on sa pustil do jedenia. Chudáčik, určite si myslel, že ho takto týram.
Keď som vzala do ruky vodítko vedel, že sa ide von. Tešil sa, ale najviac sa tešil, pretože vedel, že je to chvíľa, keď sa vracajú dievčatá zo školy. Vedel, že sa už nebude nudiť, ale pobehá si po celom byte, poskáče si po posteliach, pohryzie pár rukávov a nohavíc.
Zo dňa na deň rástol, ako z vody. Miloval čokoládu a zmrzlinu.
Mal zakázané spávať na posteliach a sedačke v obývačke, ale pokušenie bolo silnejšie, ako on a príkazy. Neodpustil si, aby aspoň na chvíľočku nevyskočil na posteľ, či kreslo a rozvalil sa. Vychutnal si každú sekundu, pretože akonáhle som vošla do izby už vstával a šiel na svoje miesto.
Nezabudol však na svoje nevinné očí, ktorými sa na mňa díval a z ktorých sa dala vyčítať otázka, či som si to náhodou nerozmyslela a on tam môže ostať. Ak počul slová „Candy dole!“ vedel, že si to nerozmyslím, a tak sklonil hlavu a pomaly, čo keď náhodou šiel na svoje miesto. Bol to nezbedník. Vždy ak sa niečo stratilo vedela som kde hľadať. Na mieste Candyho.
Mal päť mesiacov a už bol približne taký veľký, ako vlčiak. Súrne som potrebovala ísť k lekárovi s dcérou. Nemala som ho kam dať a so sebou som ho vziať nemohla.. tak som do detskej izby zavrela dvere a do obývačky som dala medzi dvere kreslo, ktoré bolo dosť mohutné. Myslela som, že je to dostačujúca prekážka pre Candyho sa tam dostať.
Vtedy som nevedela akého múdreho a hlavne vynaliezavého psíka mám doma. To som zistila, keď som sa domov vrátila.
Započul kľúče vo dverách a tak Nás prišiel privítať. Akonáhle som však vstúpila ďalej do bytu, zrazu sa otočil a ľahol si na svoje miesto.. bolo mi to podozrivé. Hlavou mi preletelo, že niečo musel vyviesť, keď tak poslušne a sám odišiel na svoje miesto. A stalo!
V obývačke neostalo nič, čoho by sa jeho ostré zuby nedotkli. Noviny, knihy dokonca aj okuliare. Všetko bolo pohryzené. Veď pravdaže na čítanie je niekedy dobré použiť aj okuliare. Zdá sa, že kreslo nebola dostačujúca prekážka. Dokázal ho preskočiť. Ešte som si pozrela akvárium a možno, ak by nebolo z hora kryté, by sa pohral aj s rybkami. V tej chvíli som bola na Candyho veľmi nahnevaná.
Šla som do detskej, kde ani dvere neboli prekážkou. Otvoril si ich vyskakovaním na kľučku, pričom doškriabal dvere aj stenu. Tam sa, ako Snehulienka vyváľal v každej posteli. Povyberal z poličiek čo sa dalo. Novín a časopisov sa prejedol v obývačke, pretože knihy a zošity do školy ostali nepovšimnuté, alebo nemal už čas na ich ochutnanie.
Sadla som si do obývačky a snažila sa ukľudniť. Candy na mňa len zazeral. Vravím mu – „nepozeraj sa na mňa!“ otočil hlavu. Vedel, že spravil niečo zlé a ja som vedela, že rozumie všetkému, čo som mu vravela.
Len tak bokom sa na mňa díval opäť tými nevinnými očami čiernymi, ako uhlíky.
„Čo sa stalo? Prečo sa na mňa hnevá? Veď som sa len zabával a spoznával vecí okolo seba! Toľko kriku pre pár vecí, je tam toho!“
tak asi na to v tej chvíli myslel Candy.
Keď ma zlosť prešla zavolala som ho k sebe. Olizoval ma, túlil sa, vrtel, štekal a bol šťastný, že sa na neho už nehnevám. To však neznamenalo, že sa podobné veci nestanú. Zakaždým, keď som byt musela opustiť bez neho našiel si zábavu a spríjemnil si voľný čas a užil si samotu, kde nemusel počúvať – „to nesmieš!“
Už som mu však lákavé vecí nenechávala na očiach a dostať sa k ním už nebolo jednoduché.
Zvykali sme si na seba a vedeli sme, čo môže očakávať jeden od druhého. Dievčatá mu venovali všetok svoj voľný čas. So všetkým sa spolu delili. Keď sme šli do obchodu, nebola chvíľa aby nemysleli aj na Candyho.
Po pol roku sme sa s Candym museli rozlúčiť. Jedna z dcér bola na zvieratká a hlavne na psíkov a mačičky veľmi alergické a jej zdravotný stav sa stále viac a viac zhoršoval.
Vedela som, že ak to dievčatám oznámim budú smutné, ale nemala som na výber, ak mi na zdraví mojej dcéry záležalo. A mne záležalo!
Večer sme si sadli a porozprávala som sa s dievčatami. Povedala som im pravdu, čo všetko sa môže stať. Vedeli, že ich sestra je chorá. Pochopili to, no i napriek tomu boli veľmi smutné. Dávali mi kopec otázok, čo s Candym bude, kam pôjde, čo bude jesť a podobne.
Povedala som im, že Candy pôjde na záhradu, kde sú tiež detí, takže mu nebude až tak smutno a aspoň troška mu to pripomenie domov.
Vedela som, že rozlúčka s Candym bude nie len pre mňa, ale aj pre dievčatá veľmi bolestivá. V ten večer som porušila všetky príkazy a Candy mohol spať v detskej vedľa postelí. Na druhý deň poň prišli. Bol práve víkend.
Keď sme sa s Candym lúčili vedel, že od Nás odchádza. Prvý krát som v jeho očiach videla smútok. Stále sa obzeral, akoby čakal, že ho zavolám späť. Tak rada by som to urobila, ale nešlo to. Mala som ho rada a bol členom Našej rodiny, ale musela som sa rozhodnúť. Zdravie dcéry bolo však na prvom mieste.
Dievčatá plakali a ja som sa zdržiavala, aby to nebolo oveľa horšie. Snažila som sa ich upokojiť. Povedala som im, že sa tam bude mať dobré a nič mu nebude chýbať. Tiež som im vysvetlila, že ich sestra nie je príčinou Candyho odchodu. Ona nemôže za to, že je chorá a Candyho mala taktiež rada. Myslím, že to pochopili, i keď v tú chvíľu im za Candym bolo veľmi smutno.
Aj mne chýbal. Už som si zvykla na to, že stále niečo vystrojil. Aj na to, že po každom príchode domov ma čakalo prekvapenie.
Chýbali Nám jeho privítania, keď sme otvorili dvere a on Nás takmer zvalil svojou váhou. Často sme na neho mysleli a spomínali na všetko, čo spravil.
Napríklad, keď sme ho prvý krát kúpali a on zo strachu mokrý ušiel z kúpelne a riadne sa vyutieral do celého bytu.
Jeho lahôdkou bolo, keď sme ho vykúpaného a vyčesaného vzali von a on sa mohol vymáčať v akejkoľvek mláke, ktorú našiel. Mal vodu veľmi rád. Nič ho nezadržalo, aby v nej neskončil.
Tiež mi pripomínali, čo všetko museli pred ním skrývať, ako sa šantili a čo všetko im pohrýzal. Ešte aj po čase sme objavovali veci, ktoré neušli jeho pozornosti.
Veľmi Nám chýbal. Aj keď sme sa museli rozlúčiť navždy Nám ostal v srdciach a myšlienkach.
Po nejakom čase som sa stretla s jeho novou pani, ktorá ma ubezpečila, že Candy je v poriadku a je presne taký šibal, ako býval u Nás, len s tým rozdielom, že oveľa vyrástol.
Oznámila som to dievčatám a boli spokojné, že sa Candymu vedie dobré a dostal sa do starostlivých rúk.
Odvtedy sme Candyho nevideli, ale nezabudli sme na neho. Vždy na neho rady spomíname, i keď ma niekedy naozaj vedel riadne nahnevať.
Tak veľa šťastia a šibalstiev Candy.
