Dve slová pre život
Len pred malou chvíľou hodiny odbili dvanásť hodín po polnoci. Odbili a zastali. Ručičky sa už nepohli ani o sekundu. Čas sa zastavil a izbou sa prehnal studený závan vetra, ktorý nadvihol záclonu v otvorenom okne, akoby uvoľňoval cestu neznámemu návštevníkovi. Nevidela som ho, ale cítila jeho prítomnosť.
Obzrela som sa po izbe. Všade bola tma, len cez okno prenikali lúče pouličnej lampy. Poznala som túto izbu, a tak mi nerobilo problém podísť k nočnej lampe a zasvietiť. Stále som však v izbe cítila prítomnosť niekoho.
Telom mi prechádzali zimomriavky a strach. Bála som sa zasvietiť nočnú lampu. Stála som pri stolíku a váhala.
Čo, ak zasvietim a uvidím niečo hrozné, ale keď nezasvietim nikdy sa nedozviem, čo sa v tejto izbe dialo.
Premohla som teda svoj strach. Nesmelým pohybom a trasúcou sa rukou som sa dotkla vypínača na nočnej lampe. Stále som však nemala odvahu ho zapnúť.
Privrela som očí a v tom okamihu som zapla nočnú lampu. Nepočula som žiadne zvuky. V izbe bolo stále chladno a mnou prenikal zvláštny pocit. Pocit, ktorý som nepoznala a nevedela kam ho zaradiť, ako pomenovať. Nepoznala som príčinu.
Postupne ma premáhala únava a tak som pootvorila očí a pomaly sa obrátila k posteli, aby som si ľahla.
V tom okamihu som zmeravela. Len som sa dívala s pootvorenými ústami a zdesene, neschopná prehovoriť ani slovo.
K posteli, ku ktorej som sa vybrala som už ležala.
Ako je to možné, ved stojím pred ňou?
V hlave som mala zmätok, nevedela som, čo sa deje. Ležala som tam v bielych šatách. S malým úsmevom na tvári, ako nejaká spiaca princezná z rozprávky. Pokoj v tejto tvári ma vydesil. Koľkokrát som sa dívala do zrkadla, ale takýto spokojný a šťastný výraz tváre som nevidela.
Srdce mi bilo, ako zvon. Podišla som bližšie, ale len pár krokov. Obavy zo mňa samej mi nedovolili pristúpiť k posteli. Stála som a pozorovala samu seba.
Hm, toľko pokoja a kľudu som na sebe nikdy nepozorovala.
Až ma tá spokojnosť znepokojovala. Odrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil akýsi muž. Kto to len môže byť?
Nevidela som mu do tváre. Snažila som sa pozrieť, ale jeho tvár... akoby ju nemal.
Pristúpil k posteli, vzal moju ruku do svojej pritisol si ju k ústam, ktoré nebolo vidieť. Mala som pocit, akoby plakal.
Neprestávala som rozmýšľať nad tým, kto to len môže byť?
Tichučkým hlasom sa mi prihovoril, ale ani ten hlas mi nič nevravel. Nepoznala som ho. Ten hlas, už som ho musela niekde počuť. Nespomínam si!
Znel tak milo a smutne. Nie, to nemôže byť muž ktorého poznám. Jeho hlas nikdy nebol smutný. Bol silný a nikdy nešepkal. Kričal. Slová, ktoré vydával jeho hlas zraňovali, bodali priamo do srdca. Zakaždým tam zarezávali malú ranku za rankou, až nakoniec srdce prestalo protestovať a vzdalo sa.
Žeby tento muž, ktorého som poznala teraz kľačal pri mojej posteli, držal ma za ruku a plakal? Kam sa podela tá jeho hrdosť, sebeckosť, ponižovanie a ubližovanie?
Nie, to nemôže byť on! Nikdy by nekľačal, nevzal ma za ruku a neplakal !
Teraz tu kľačí a prosí o odpustenie. Sľubuje, že sa všetko zmení, že všetko bude krajšie, že ma nikdy nesklame a neublíži. Len stojím a počúvam slová, vety, ktoré nikdy nevravel.
Prosí, aby som sa vrátila a neopúšťala ho. Vraví, že život bezo mňa nemá pre neho význam.
Nič mi tieto vety nevraveli. Neverila som tomu, čo počujem.
Muž, ktorý nikdy neprejavil lásku, nikdy nedokázal pohladiť, povedať milé slovo plače a prosí o návrat ženu, ktorej ublížil.
Nedokázala som plakať, len som stála a počúvala hlas, ktorý mi bol tak vzdialený.
„Milujem ťa!“- neopúšťaj ma!
Tieto dve slová ma zarazili. Nikdy som nepočula muža, ktorého som poznala povedať, že ma miluje. Dívala som sa na seba nehybne ležiacu na posteli a bolo mi jasné, že ani v spánku som neverila slovám, ktoré mi boli tak veľmi vzdialené.
Neviem, či som pocítila ľútosť, alebo súcit. Viem len, že som sa už nechcela vrátiť a všetku bolesť a trápenie prežívať znova.
V okamihu môjho rozhodnutia som zazrela tajného neviditeľného návštevníka ako kráča smerom ku mne. Je oblečený celý v čiernom. V očiach má výraz spokojnosti. Vezme ma za ruku a cestou, ktorou prišiel ma odvádza niekam, kde to nepoznám. Nemám strach. Kráčam s ním a hlas muža sa mi vzdiaľuje stále viac.
Ani dve slová „Milujem ťa“ ma nevrátili späť. Už bolo neskoro!
