Mení sa doba, alebo len generácie?

Všetci vieme, že sa nachádzame v dobe technickej vymoženosti. Nie som proti, veď som jedna z tých, ktorá práve takéto technické vymoženosti používa. Napríklad vezmime si kuchyňu koľko je tam technických výrobkov, ktoré nám spríjemnia prácu a ušetria čas. Vezmime si taký robot. Šľahá, mixuje, krája, drví. Dokonca si na ňom dokážeme spraviť aj zemiakové pyré. No nie je to úžasné?   Nemám z toho šok, len si poviem, kde sú tie časy, keď naše staré mamy z takýchto postupov práce mali radosť? Keď si vyšľahali piškótové cesto dali na plech a vložili do rúry upiecť. Celý čas sa modlili, aby sa im   cesto podarilo a koláč mal tú správnu chuť. A nemyslím, že chutil inak, ako spravený v robote. Robot, mikrovlna rúra, fritéza, umývačka riadu, elektrický šporák to všetko sú veľmi dobrý pomocníci, len si myslím, že i napriek tomu, že nám prácu uľahčujú stráca sa v nej to čaro a radosť z vydarenej práce. V kúpeľni to nevyzerá o nič staromódnejšie. Automatická práčka, tak to je naozaj úžasná vec. Ale načo k nej pridávať sušičku?Vonku vyvešané veci  majú  vôňu, ktorú nevynahradí žiadna sušička. Nechcem poukazovať a komentovať všetko, čo nám pomáha v dennodennom živote. Chcem však poukázať na niektoré veci, ktoré mi v dnešnej generácii chýbajú a myslím, že by sa nemali zatracovať. Netvrdím, že počítač nie je dobrá vec na získavanie znalosti, ale prečo pri ňom presedieť hodiny času? Čo tak vybrať sa niekde do prírody, zbaliť si rupsák s najnutnejšími vecami a vydať sa niekam na pár dni do prírody a zabudnúť na všetky roboty, stroje a techniku?  Včera som sa opäť vybrala do lesa. Prechádzala som sa cestičkami až som nakoniec našla miesto, kde si pred nejakým časom skupinka ľudí opekala špekáčky.   Sadla som si na zvalený konár stromu a pozorovala tu nádheru okolo seba.To neuveriteľné ticho. Všade bolo počuť len čvirikanie čmeliakov a sem tam lístie, kde sa prechádzali malé lesné tvory, alebo ich premiestňoval slabý   vánok, ktorý ani nebolo cítiť. Pozorovala som sfarbenie stromov   a vychutnávala si krásu lesa a ticho a pokoj neskrotnej prírody. Ani som si neuvedomila ako rýchlo ubiehal čas, tak príjemne som sa tam cítila. Spomínala som na chvíle, keď som ako dievča chodievala na takéto túry a Ružín stanovať. Sú to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť a táto hektická doba nám ani nedovolí na tieto pekné spomienky zabudnúť. Vždy o tom rozprávam s deťmi, keď sa vyberieme na túru a po niekoľko desiatok metrov mi začnú nariekať, že ich bolia nohy a kedy už pôjdeme domov a podobne.Rozprávam im o tom, aké je krásne sedieť večer pri ohni a sledovať ako zo spáleného dreva vyskakujú iskierky jedna za druhou a v pozadí znie gitara, ktorú si jede alebo dvaja niesli celou cestou na chrbte a dávali pozor, aby sa jej nič nestalo, pretože táborak bez nej a piesni, by nestál za to. Samozrejme na takomto táboraku pre niektorých nesmelo   chýbať ani dobré vínko a pivo.Vravela som im aké je krásne sledovať nočnú oblohu, počúvať nočné zvieratá a aké vie byť večer   krásne jazero. Proste je to iný svet a podľa nich som asi nie veľmi normálna, alebo ako vravia staromódna. Majú na to svoj názor a ak dôjde k takýmto slovným výmenám povedia mi, že dnes je už iná doba.   Samozrejme to som si všimla aj ja, že všeličo sa pomenilo a všetko sa dá nahradiť, ale prírodu nenahradí nič. Ani mobil, do ktorého si nahráme zvuky čvirikajúcich vtákov. Možno, keď vyrastú z repu  a omrzí ich techno, tak prídu na to, že sú v živote aj iné radosti, ako natriasať sa na diskotéke, kde už ani živá hudba nehrá, ale je tam jeden Dj, ktorý ovláda nie len hudbu,   ale aj všetkých tanečníkov na parkete.   Príde nová generácia a nové vymoženosti a všetkým ostanú len spomienky, ktoré budú kolovať svetom, ako Ezopove báje.