myslí stále iba na ňu "svoju jedinú dcéru"

Koľko ľudí musíme vo svojom živote stretnúť aby sme pochopili, že na svete nie je len zlo, ale niekde v jeho jadre sa ukrýva aj dobro, ktoré navonok nie je vidieť. Ako dlho musíme žiť, aby sme skutočné prežili všetko po čom sme túžili a mohli si povedať, tak žiť sa naozaj oplatilo. Komu veriť, a komu nie, koho milovať, koho si vážiť a komu dôverovať? To sú otázky, na ktoré nám sotva niekto iný, okrem nás samých odpovie. Kde však tie odpovede hľadať? Sme tak zaujatí sami sebou, že si len málokedy všímame, že na svete je oveľa viac nešťastných ľudí, ktorý vo svojom živote prežívajú samé peklo, a vtedy pochopíme, že my sme na tom ešte stále veľmi dobré. Prestaneme si dávať otázku, prečo nás šťastie obchádza a zamyslíme sa nad tým, koľko bolestí a utrpenia si museli prejsť iný, ktoré nás obišlo a povieme si „ chvála Bohu.“ To všetko som si uvedomila pri pohľade do jedného fotoalbumu, ktorý mi ukázala jedna žena, ktorú som sotva poznala pár dní. Na prvej fotke v albume bolo asi   deväť ročné dievča, ako obrázok. Hotová modelka s úsmevom na tvári. Stačí aby ste stránku obrátili a ocitnete sa v mieste plných emócii a do očí sa vám tisnú slzy i presto všetko, že ste to dievča nepoznali. Pohľad na to isté dievča vám vyrazí dych a vženie pochybnosti, či je to naozaj tá istá osoba, ktorú ste videli na prvej fotke. Ale áno, bola presne tá istá, len vyzerala inak a to vďaka chorobe, ktorú mala. Mala nádor na mozgu. Keď som sa tej ženy spýtala, prečo jej ho nevoperovali, povedala, že vyoperovali, a dokonca trikrát, ale vždy sa spravil druhý. Nebolo jej pomoci „rakovina“ sa prejavila vo svojej najväčšej sile, ktorú mala a na to, aby na seba upozornila, aká vie byť krutá si vybrala si toto dievča. Pri pohľade na tieto fotky vás v momente napadne, aké veľké šťastie máte. Ten, kto prešiel touto chorobou , alebo mal blízkeho, ktorý ňou prechádzal si vie predstaviť, aké strašné je pozerať sa ako sa trápi a mení pred jeho očami. Pozrela som si len asi dve fotky a zavrela som album so slovami „chudák dievča.“ Samozrejme mysľou mi prechádzali myšlienky na to, ako sa veľmi všetci museli trápiť, ako noci preplakali a prosili Boha, aby im jediné dieťa nebral a modlili sa za jej zdravie. V niektorých prípadoch ani Boh nie je všemohúci a oni prišli o jediné dieťa, i napriek tomu, že s ním strávili každú chvíľku života a prežívali s ním všetku jeho bolesť. Neostali jej práve najkrajšie spomienky na dcéru, ale urobila všetko preto, aby aspoň posledné chvíle prežili spoločne a s láskou. Veľmi túto ženu postihlo to, že jej dcéra zomrela na rakovinu a začala spolupracovať s onkológiou, ako len vedela. Začala prispievať chorým deťom. Postihlo ju jej nešťastie natoľko, že ak sa s niekým rozpráva a nemá záujem sa s ňou o tejto problematike rozprávať, tak toho človeka prestane všímať, akoby ani nejestvoval. Počas tých rokov jej hrozil rozvod a celý život upadal niekam do neznáma. Jediné, čo bola schopná v tej chvíli robiť bolo, že si prezerala fotky, videá s dcérou, ktorú nesmierne milovala, a ktorá ju navždy opustila. Všetko sa však obrátilo, s manželom sa nerozviedla ba dokonca majú spolu druhé dieťa, na ktoré dávajú strašne veľký pozor, akoby sa báli, že aj jeho čaká taký život, ale spomienky na svoju dcéru nezavrhla ani po tak dlhom čase a stále si pripomína, aká bola pred chorobou, a aká v čase choroby. Vždy na ňu myslí a vždy o nej rozpráva. Z jej chovania vidieť, že jej nesmierne chýba, pretože sa na to svoje druhé dieťa „syna“ upla a nespustí ho z očí ani na chvíľu. Zdieľajú jednu izbu, všade kde je ona je jej syn, a kde je jej syn tam je ona. Má všetko na čo si spomenie. Každú ranu mu mamina pofúka, všetko spraví, len aby sa mu neprihodilo to, čo jej prvej dcére. Neuvedomuje si však, že zdravie nenahradí peniazmi, starostlivosťou a obetavosťou. Ak má prísť nebezpečná choroba, príde aj keby človek spával v zlatej kolíske a dýchal kyslík z termosky. Každá choroba sa ľahšie znáša s láskou, ale nevykúpi sa z nej peniazmi. Držím jej päste, aby už druhýkrát nemusela prechádzať týmto peklom, akým si pred rokmi prešla.   Takže my, ktorí si myslíme, aké nešťastie nás postihlo, si skúsme vypočuť aj ostatných a dozvieme sa, že sme na tom niekedy oveľa lepšie ako mnohí iní ľudia. Aj keď nám v živote všeličo chýba, to najcennejšie máme stále pri sebe. To je to šťastie, ktoré mnohým z nás chýba.