Nesplnená túžba
Ako malé dievča som tužila mať detský kočiar a bábiku a klipkajúcimi očami.. vždy, keď som šla okolo obchodu s hračkami som aspoň jedným očkom nazrela do obchodu a pozerala sa na kočiare postavené v jednom rade vedľa seba. Priala som si dostať ho ako darček, ale moja mama nemala toľko peňazí a okrem mňa mala ďalších mojich súrodencov. Vedela som to pochopiť, ale v kútiku srdiečka som mala veľký smútok.. dodnes si pamätám značku kočiara ( liberta), na bokoch s priesvitnými okienkami. Stála som a dívala som sa. Predstavovala som si, ako doň ukladám bábiku, ktorá keď leží zavrie očká, akoby spala. Moja túžba sa nenaplnila, mama mi kočiar nekúpila, pretože nemohla. Začala som chodiť do školy, ale kočiar som stále túžila mať. Rada som chodievala do školskej družiny, lebo tam som sa s ním mohla hrávať. Moja radosť sa skončila, keď som nastúpila na druhý stupeň. Tam už družina nebola. Moja túžba stále pretrvala, len som na ňu myslela oveľa menej. mala som nové záujmy, krúžky a športy. Mala som priateľky, neskôr frajera a na takáto hračky a túžby som už nemyslela. Vystriedali ich kiná, výlety a priatelia a škola. Čas plynul a ja som si založila rodinku. Starala sa o detí, manžela a byt. Raz som však so svojou dcérou šla okolo výkladu, kde bol detský kočiar vystavený. Zahľadela sa naň a povedala, že raz by taký kočiar chcela. V tej chvíli mi pripomenula moje detstvo a chvíle, keď som po detskom kočiari veľmi túžila. Bez váhania som do obchodu vošla a kúpila jej kočiar, aby o tom nevedela. Predavačka mi v tom pomáhala a zabalila ho pod pultom. Dcére som povedala, že som kúpila knihy. O mesiac mali byť Vianoce a ja som sa nevedela dočkať na jej reakciu, keď si darček rozbalí. Tešila som sa asi viac, ako ona sama. Keď nastal deň D a rozbalila si darček, mala v očiach radosť na ktorú nikdy nezabudnem.
I keď bol kočiar niekoľkonásobne drahší ako pred rokmi, bola som nesmierne šťastná. Túžby a sny by sa mali plniť. Je to najkrajšia radosť vidieť šťastie v očiach iných.
