Ponaučenie na celý život!!!
Stalo sa to pred mnohými rokmi, ale nikdy na to nezabudnem. Navždy mi táto skúsenosť ostane v pamäti, ako blikajúci výkričnik oznámujúci nebezpečenstvo.
Ako každé dopoludnie aj toto som sa vybrala do obchodu s deťmi. Bol piatok, takže som musela nakúpiť jedlo na celý víkend. Rozhodla som sa, že navarím guláš s hubami a knedľou.
Nakúpila som všetko, čo trebalo a ešte som sa zastavila pri trhových stoloch a kúpila huby.
Nepoznám huby a tak som dôverovala predajcovi, že huby nie sú jedovaté.
Po príchode domov som začala guláš variť a už o niekoľko pár minút sa celým bytom niesla jeho vôňa. Guláš sa napokon na obed nejedol, pretože detí zjedli niečo medzi varením a šli sa hrať pred blok.
Okolo piatej poobede sa však nahrnuli domov hladné ako vĺčice, tak som guláš prihriala a servírovala na taniere. Bol vynikajúci tak na tanieroch neostali žiadné zvyšky. Ja som už neskôr poobede nejedávala, ale ochutnala som z každého taniera. Všetci si jedlo veľmi chválili a so svojou prácou som bola aj ja sama spokojná. Naozaj chutil výborne.
Problémy sa začali neskôr v noci, keď detí začali zvracať a sťažovali si na bolestí bruška. Sprvu som si myslela, že bolestí majú, pretože to z chuti zjedli, ale keď neustúpovali bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku a tak sme sa vybrali do nemocnice, ktorá bola len cez ulicu a cestu. Odtiaľ nás nasmerovali do nemocnice, kde patrili detí.
Veľmi som sa bála, aby sa niečo nestalo.
Konečne sme dorazili na miesto. Zaklopala som na dvere a von vyšla sestrička, ktorej som vyrozprávala problémy.
Okamžite vzala detí jedno po druhom do ambulancie, kde spravila výplach žalúdka. Strašný pohľad. Detí plakali a ja som sa musela kontrolovať, aby som neplakala s nimi. Držala som ich počas procesu vyplachovania žalúdka za ruku a upokojovala. Najhoršie to prežívala najmenšia. Bolo to strašné!
Už nikdy nezažiť to, čo v túto noc.
Hnevala som sa sama na seba, že som kúpila tie huby a slepo dôverovala.
V tú noc detí ostali v nemocnici. Odviedli nás do izby, kde boli tri postele a ja som ich ukládala a upokojovala, že všetko bude v poriadku a ukrývala slzy, aby detí neplakali ešte viac. Cítila som sa hrozne a strašne som sa o ne bála.
Sestričky chodievali do izby a prezerali si matku, čo takmer otrávila svoje tri detí. Čo sa stalo nevedeli a tak si mysleli, že som to spravila náročky.
Rozlúčila som sa s deťmi, dala pusu a sľúbila, že ráno hneď prídem.
Z izby sa mi odchádzalo veľmi ťažko, ale museli tam ostať kôli pozorovaniu, či jed nenapadol orgány v tele.
Doktor ma ubezpečil, že ráno budú už výsledky hotové a tiež chcel aby som doniesla tie huby, ktoré som použila do jedla.
Spravila som, čo povedal a hneď ráno som bola v nemocnici. Zistili, že huby boli jedlé, len zrejme v tej horúčave nesprávne uložené.
Detí boli v poriadku a ja som bola veľmi šťastná.
Povedala som im, že sú v poriadku, len tam musia ešte jeden deň ostať na pozorovanie. V pondelok ráno sme už všetci boli doma pokope a šťastní.
Nikdy by som si neodpustila, ak by sa im niečo stalo. Nie preto, že by nik neveril, že som to nespravila náročky, alebo by som sa dostala do väzenia, ale pretože ony sú mojím životom.
Od tejto skúseností som už nikdy huby nekúpila na trhu a pochybujem, že niekedy kúpim.
Detí huby nechcú, i keď od tej nešťastnej chvíle ubehlo niekoľko rokov. Vždy im pripomenu tú nešťastnú chvíľu stsrávenu v nemocnici.
Táto skúsenosť bola pre mňa ponaučením na celý život. Našťastie sa skončila so šťastným koncom, ale tiež nemusela a ja by som kôli svojej nevedomostí stratila tri največšie poklady na svete.
