Slzy šťastia
Dnes poobede som si pozrela dvd dokument z rozlúčkového večierka mojej dcéry. Lúčili sa s deviatým ročníkom a teda aj zakladnou školou. Bol to taký zvlačtný pocit. Ečte mám v živej pamätí, ako som s ňou chodievala za rúčky na pieskovisko, utierala slzičky pri každom páde, keď sa učila chodiť a teraz sa dívam, ako tancuje na parkete.
Už nie je malým dievčatkom, ktoré sa na všetko pýta, ktoré nerozumie mnohým veciam okolo seba. Už je to veľké a pekné dievča s mnohými snami, želaniami, a cieľmi do života. Dieča, ktoré sa už nehrá s bábikami, ale rozmýšľa nad tým, čo bude robiť, akú cestu si vyberie a čomu sa bude venovať, keď skončí strednú školu.
V tej chvíli som si uvedomila, že ju nestrácam, ale že čas neuprosne beží dopredu a nezastaví sa. Uvedomila som si, že vyrastie a už nebudem tá, ku ktorej sa zakaždým pritúli, keď jej bude smutno, ani vtedy ak bude mať radosť. O všetko sa podeli s chlapcom, ktorý ju neobdivuje o nič menej ako ja.
Viem, že i keď má mnohé plány do budúcnosti vždy budem jej mamou a vŕbičkou, ku ktorej príde a vyrozpráva všetky svoje starostí a radostí.
A ona vie, že vždy bude mojou najlepšiou, naužastnejšiou, jedinečnou dcérou, ktorá u mňa nájde pochopenie, oporu a pomoc. Vždy budem pevnosťou, ktorá ju ochráni a nedopustí, aby sa trápila.
Chvíľkami mi z očí padali slzy, ale nie smútku. Boli to slzy šťastia z toho, že mám dcéru, na ktorú som strašne hrdá, a ktorú nesmierne milujem.
Sú to tie najkrajšie slzy, ktoré mi z očí vypadli a nepochybujem, že ešte vypadnú.
Takéto krasné chvíle má čakajú aj pri ďalšich dvoch dcerách, ktoré mi robia radosť, a na ktoré som taktiež hrdá a milujem ich rovnako všetky celým srdcom.
