Nemôžem zabudnúť
Moja láska k tebe je väčšia ako predtým,
ja stále, ako plameň, len pre teba horím.
Stále, ako sviečka tlejem nad nocou,
nie však sama – s tvojou pomocou.
Obaja sme láskou, i keď nás diaľka delí,
naše srdce navzájom stále k sebe mieri.
Zakaždým sa obime a nežne poláska,
my sme dve srdcia, čo ukrýva láska.
Stretneme sa opäť a svet bude malý,
spomenieme na chvíle, čo nám za to stáli.
Pozrieme sa do duší a nájdeme tam tieň,
naše srdcia premenia malú izbu v sieň.
Rozsvieti nám okná žiarivý mesiac lúč
a my zveríme mu od našej lásky kľúč.
Zakaždým, keď sa stretneme príde odomknúť
aj, keď len svetielko môže ponúknuť.
Neprezradí nikomu naše túžby vášne,
veď komu, ako nám je vždy tak krásne?
Dotyky, túžby, bozky a milovanie
a nakoniec vzájomné spomínanie.
Spomínanie na chvíle, keď láska lásku lieči,
na srdce, čo druhému, ako jantár svedčí.
Spomínanie na chvíle, keď sviečka dohára,
Keď mesiačik, svedok lúčikmi všetko nahráva.
