Mám rada svojich súrodencov. Sme traja a každý žijeme v inom meste, štáte. Povahovo sme odlišní i keď jednu vlastnosť máme spoločnú, nesieme si ju so sebou od našich detských čias. Nerástla som so súrodencami, pretože som prišla na svet o niekoľko rokov neskôr, ale vždy som vedela, že ich mám. Dávali mi to najavo vtedy, dávajú i teraz a určite budú i potom, tak ako i ja. I keď som najmladšia, opustila som rodinu oveľa skôr ako oni a domov sa už nastálo nevrátila. S rokmi pribúdali aj životné skúsenosti a preto medzi sebou nemáme problém poradiť sa a môj názor si obaja súrodenci vypočujú a občas ho aj použijú v praxi, ako i ja ich. Jednoducho povedané, máme sa radi, rešpektujeme sa, pomáhame si a sme v kontakte i keď sa vzhľadom na to, že žijeme každý inde vidíme len občas. Naši rodičia stále žijú ( a dúfam, že ešte dlho budú) a pocit toho, že máme stále domov, ten prístav kam sa môžeme vracať keď život uštedril pár tržných rán, alebo len tak pre radosť je k nezaplateniu.
Žijete v dome s rodičmi - svokrovcami. Dom je veľký, dosť veľký na to, aby ste si mohli založiť rodinu a obývať dom spoločne. Rodičia v dolnej časti domu, ich syn s manželkou a deťmi v hornej časti domu. Mladí pracujú, dnes sa plat pohybuje v inej úrovni ako za čias našich rodičov a tak sa rozhodnú investovať do domu, ktorý raz bude ich, pretože je to želanie rodičov. Deti rástu, čas plynie a i keď všetci bývajú pod jednou strechou, za 12-sť rokov spoločného spolunažívania nedôjde k hádkam. Je to ideálny život, veď nie každému sa podarí nažívať si v dobrom po velý čas. Dom za tie roky prešiel zmenami, ako i záhrada. Je krajší, modernejší. Za celé tie roky, keď syn s manželkou investovali peniaze do rekonštrukcie, si rodičia pochvaľovali, ako dobre urobili, keď sa rozhodli dom postaviť, lebo ich dávne sny sa zmenili na skutočnosť a jedno z ich deti ostalo bývať doma. Užívali si vnúčata, ktoré s nimi rástli, pochvaľovali nevestu, ktorá sa o nich vždy dobre starala. Lepšie ako tá druhá, ktorá si vzala ich mladšieho syna. No rodičovská láska je veľká a tak sa starali aj o druhého syna a jeho rodinu.
Raz pri nedeľnom obede, sa začala celá rodina baviť o oprave strechy. To jediné ešte na dome trebalo urobiť. Syn, ktorý býva v dome s rodinou to berie ako samozrejmosť, že to zaplatí, ale bez pôžičky sa to nezaobíde. Rodičia súhlasia. V banke to šlo ľahko, ale podpísať pôžičku môžu len majitelia domu. Rodičia pôžičku na seba ale nechcú, pretože sú dávno v dôchodku, majú svoj vek. A ideálny život zrazu mení iný smer, kde sa najstarší syn s manželkou nestačia diviť. Dom, do ktorého investovali, pretože raz mal byť len ich je vlastne spoločným majetkom aj druhého brata, ktorého to nikdy nestálo ani korunu. No byt, ktorý rodičia kúpili mladšiemu synovi je len jeho a jeho rodiny. Rodičovská láska sa delí medzi dve deti, z ich uhla pohľadu spravedlivo. Nemôžu predsa nechať prepísať dom na staršieho syna len preto, že za dvanásť rokov investoval peniaze do rekonštrukcie domu. Ako sami povedali, býval tam po celý čas i on s rodinou a ako ich dieťa sa o rodičov postarať musel. Veď i oni sa o neho starali keď bol malý. Ohľady sa nesmú brať ani na to, že ich nevesta si brala v práci voľno ak potrebovali odviesť k lekárovi, pretože to je predsa samozrejmosť keď sa rozhodli žiť v ich dome. Mladší syn a jeho rodina musia mať tiež určitý podiel z domu, je to ich syn, ktorý v tom dome rástol. A mladší syn len súhlasil a preniesol, že nikdy nedovolí, aby rodičia dom prepísali len na staršieho brata. Trval na tom, že je to jeho domov, ku ktorému mal vždy hlboký, citový vzťah aj keď všetkých vídal len v nedeľu keď prichádzal s rodinou na obed, ktorý varila bratova manželka pre všetkých po celé tie roky a nikdy sa nesťažovala, nikdy od nikoho nič nepýtala.
Mladší syn začal chodiť domov každý deň, jeho manželka začala svokrovcom variť, plánovali spoločnú dovolenku. Dva mesiace pri stole boli miesta staršieho syna, jeho manželky a ich deti prázdne. Nikto to neriešil, pani domu tvrdila, že mladých to prejde. A mala pravdu. Prešlo. V banke si vybavili hypotéku, našli a kúpili dom, v ktorom spoločne bývajú. Už nie su na návšteve, sú vo vlastnom dome a začínajú od znova i keď sa im vo veku už za pár mesiacov objaví ako prvé číslo štvorka.
Rodičia nechápu, mladší brat sa smeje. Byt, ktorý mu kúpili rodičia, prenajal mladej rodine a on s rodinou sa presťahoval k rodičom. Bude sa o nich starať a bývať v hornej časti domu, ktorá prešla rekonštrukciou pred dvoma rokmi za peniaze iných. Je spokojný a pri sťahovaní sa bratovi pozrel do očí a povedal: „ Hádam si si nemyslel, že by som Ti nechal dom. Skôr ako si do neho investoval, mal si si ho nechať prepísať na seba. Dnes by som to bol ja, čo nemá nič."
Strecha je už hotová, dom prepísaný na mladšieho syna a jeho manželku. Staršiemu synovi a jeho rodine nikto nebránil, aby sa vysťahovali, rodičia sa ponúkli, že im aj so sťahovaním pomôžu ak bude potreba, keď sa už takto rozhodli. Hovorili niečo v tom duchu, že netreba sa hneď urážať, ale ak chcú žiť spoločne niekde inde, nebudú im v tom brániť, pretože sa im nechcú miešať do života. Je to už niečo vyše roka, čo sa život jednej rodiny takto pozmenil. Dôvodom je majetok. Rodičia prišli o jedného zo synov, syn prišiel o rodičov a brata. Neviem či to tých rodičov trápi. Neviem, či si takto predstavovali rozdelenie rodičovskej lásky medzi dve deti, ktoré priviedli na svet. Už sa to ani nedozviem, pretože toto našťastie nie je môj životný príbeh, ale príbeh mojej známej, ktorá si vždy pochvaľovala život so svokrovcami, ktorých kedysi naozaj milovala a starala sa o nich ako o vlastných rodičov, kým sa sami rozhodli zmeniť to. Cíti sa podvedená, je jej to ľúto, ale ako sama hovorí: „ Začínam od znova, zvládnem to, pretože mám skvelého manžela a tri úžastné deti. Len neviem, ako sa môj manžel vyrovná s tým, že ho oklamala jeho vlastná rodina."
Netvrdím, že sa so súrodencami vždy na všetkom zhodneme. Občas sú aj horúcejšie chvíľky, ktoré prinesú mraky, ale jedno viem určite. Túžba po majetku či peniazoch by nás nerozdelila. Domov, ktorý nám vybudovali rodičia, bude navždy našim spoločným domovom i keď tu jedného dňa rodičia nebudú. Navždy to bude náš spoločný prístav, kde sa budeme stretávať i s rodinami, čo sme si založili, pretože hodnota majetku či peňazí nemôžu nikdy nahradiť to, čo máme v živote len jedno. Rodina je jedna a ak sa raz založí, mala by rodinou aj ostať.
