Na chvíľu doma.

Je to pár dní, čo som sa vrátila zo Slovenska a pár dní potrvá, kým prejde smútok z odlúčenia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ženil sa kamarát a pozval manžela aj mňa na svadbu. Keďže ide o dosť dobrého kamaráta, rozhodli sme sa, že pôjdeme i keď to bude len na pár dní. Po dlhom čase sme sa teda vybrali na Slovensko, presnejšie na Východ Slovenska. Tešili sme sa na rodičov, súrodencov i kamaráta, ktorý sa rozhodol skončiť so slobodou a vstúpiť do manželského zväzku. Vedeli sme, že si svadbu užijeme, veď kto pozná východniarske svadby, vie ako to chodí. Na rodný domov sme boli natešení aj preto, že sme doma neboli skoro rok. Len ma nenapadlo, ako to na mňa všetko doľahne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nežijem na Slovensku už skoro 12-sť rokov, ale môj záujem o dianie v rodnej krajine stále trvá. Sledujem správy, čítam slovenské webové stránky, mám predplatené slovenské programy a ak som na Slovensku, nakúpim si knihy, časopisy, krížovky na dlhý čas dopredu, len aby som mohla byť v spojení s rodným jazykom a rodnou krajinou. Áno, môžem o sebe napísať, že som veľká patriotka a hrdo sa hlásim k rodnej krajine. Dôvod môjho odchodu bola práca, škola, vidina lepšiej budúcnosti, čo sa i podarilo, ale všetko má svoje klady i zápory.

Tých pár dní strávenych doma, ma tentokrát úplne dostali. Zrazu som videla to, čo okolo mňa už dlhší čas nie je. Nie nadarmo sa o nás hovorí, že sme priateľský, otvorený a ochotný národ. Síce skúšaný nepriaznivými situáciami, ale stále sme to my. Na svadbe som stretla ľudí, ktorých som nevidela od svojho odchodu zo Slovenska a po veľkom zvítaní sme sa spolu bavili tak, ako by som vedľa nich žila po celý čas. Bez problémov hovorili o svojich radostiach a starostiach a musím podotknúť, že tých starostí je oveľa viac než radosti, ale ako sami hovorili : „ Žiť sa musí i keď je to ťažké." Nemali žiadne zábrany, diskusia viedla až do úplných detailov i takých vecí, ktoré by som ja dnes už nikdy a za nič nikomu nepovedala. Otvorenosť. Už dosť dlhý čas som na ňu nenarazila. Bez pretvárok, s úsmevom na tvári mi známi zdeľovali svoj život, dali na seba telefónne čísla a e-mailova adresy s tým, že na návštevu musím prísť, pretože ma radi uvidia. Nebola to faloš, bola to úprimnosť, ktorá je dnes, aspoň v tom svete, v ktorom žijem ja veľmi vzácna.

SkryťVypnúť reklamu

Po svadbe sme ostali doma ešte pár dní a tak som sa stihla prejsť po okolí, stretla opäť nejakých dávnych známich a vnímala všetko okolo seba.

Tí ľudia majú dôvod na to, aby sa sťažovali. Mnoho z nich pracuje v podmienkach, v ktorých by ľudia v mojom svete ani nevstali z postele o platoch radšej ani nehovorím. Veľa manželských párov je od seba nedobrovoľne odlúčených, pretože nezamestnanosť je veľká a tak manželky s deťmi sú doma, manželia niekde zarábajú v cudzine. No, takto by som si ja osobne manželstvo nepredstavovala. Žiju skromne a z každej maličkosti sa dokážu radovať a ak si nad niečim povzdychnú tak to potom vzápetí obrátia do pozitívneho svetla. A to ma dostalo. Ľudia, ktorí žijú okolo mňa sa sťažujú na všetko a nemajú dôvody. Závidia jeden druhému a snažia sa nájsť cestu, ako ublížiť a uškodiť tomu, komu sa darí, pretože má to, čo oni nie. Chladné podávanie rúk, neúprimneho úsmevu a želaní. Stačí ak sa na nejaký čas nevidia a už si nemajú čo povedať. Kamarátstvo stratilo na význame, ostali len povzdychy a sťažovanie sa na celý život, pretože ....tých dôvod je tak veľa, žeby som ich musela rozpisovať dlho.

SkryťVypnúť reklamu

Netvrdím, že sa i u nás doma nenájdu takýto ľudia, ale jedno budem tvrdiť isto. V našich povahách je totiž hlboko dané to, že sa dokážeme zo životom biť. Po pádoch máme silu vstať a ísť s úsmevom na tvári. Podáme ruku tomu, kto to potrebuje i keď to nahlas nevysloví a neočakávame za pomoc nič. Len nám nie je jedno ak vidíme niekoho v problémoch. Dokážeme sa zabaviť a ak začneme spievať naše ľuďovky, čas a problémy sa na nejaký čas zastavia a my sa vieme smiať a radovať z mála. Rodina je navždy rodinou i keď nemusia panovať dobré vzťahy, no nevieme a nechceme sa rodiny vzdať. Kamaráti sú od toho, aby pomohli a zase pomôžeme i my ak to potrebujú oni. Dokonca i susedku pozveme na kávu a preberieme mnoho vecí okolo. Sme temperamentní, výbušní a nie je nám cudzie použiť nevyberaný spôsob komunikácie, no po hádke a vyčistení vzduchu si dokážeme odpustiť a ísť ďalej bez toho, aby sme to šírili okolo seba ešte dlhý čas. A čo je podstatné, vieme odpúšťať.

SkryťVypnúť reklamu

A úprimne napíšem, že to je to, čo mi chýba. Tých pád dni doma, mi pripomenulo aké to u nás je. Odhliadnúc od krás našej prírody, mi chýba i teplo, ktoré si my Slováci dokážeme navzájom dať. Časy sa menia, každý sa niekam ponáhľa, nároky stúpajú a my ľudia chceme viac a viac. No teraz keď som bola na chvíľu doma, som pochopila, že existujú miesta, kde ľudia ostávajú ľuďmi a medzi ich priority patrí i to, aké vzťahy medzi sebou chcú mať a podľa toho sa i správať. Keď som sa teraz na to pozrela očami, akými ma vnímajú ľudia, vedľa ktorých žijem posledné roky, pochopila som význam ich slov, keď mi hovoria, že som povaho úplne iná než oni. Som, áno som a aj budem. Mám to v sebe ja i môj muž. Máme to vrodené, máme to v sebe a je to naše Slovenské bohatstvo, za ktoré ďakujem.

Eva Babinová

Eva Babinová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaPochod myšlienokPoviedkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

53 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

722 článkov
SkryťZatvoriť reklamu