Sen,ktorý sa stal skutočnosťou.

Ležala som v posteli a aj keď budík ukazoval niečo krátko po druhej hodine rannej, nespala som. Moje myšlienky sa zase posunili v čase. Miesto vedľa mňa bolo prázdne, mala som posteľ len pre seba, no ležala som na svojej strane.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

„ Dobré ránko láska moja." - prišiel do kuchyne a ako každé ráno, dal mi pusu do vlasov.Milovala som to, aj po osmich rokoch spoločného žitia, ma tento jeho zvyk stále fascinoval a robil môj deň lepším. Usmiala som sa a kým sa vrátil z kúpelne, raňajky boli na stole, kuchyňou sa niesla vôňa, čerstvo odkvapkanej kávy, ktorej para už stúpala zo šálok nachystaných na úhľadne prestrennom stole.

„ Spala si dobre?" - vzal si do ruky chlieb so syrom „ Dnes nebude čas na oddych a nevyzeráš príliš sviežo."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„ Spala, akurát som mala divný sen. Sen o nás dvoch, ktorý ma prebudil, no viem, že sa nemusím báť." - na tvári sa mi zračil úsmev,ktorý som dokázala darovať len jemu.

„ Keďže som už potom nemohla zaspať, aspoň som nachystala veci na cestu. Všetko je hotové, dám si sprchu a môžeme vyraziť."

„ Snívalo sa Ti o nás dvoch a nebolo to nič, čo by stálo za uskutočnenie hriechu hneď takto po ráne? Vidím, že to musím napraviť, ale povedz o čom to teda ináč bolo?"

„ Nechajme to, nechcem o tom hovoriť. Viem, že sa máme navzájom a ak dožuješ posledný kúsok, prídi za mnou do sprchy." - lišiacky som žmurkla a odkráčala smerom do kúpelne.

Skryť Vypnúť reklamu

V aute hralo rádio, Tomáš sa sústredil na cestu a ja som sa pohodlne oprela do sedačky dúfajúc,že si po ceste ešte aspoň na chvíľu zdriemnem.Viem, že je dobrý vodič, že som v bezpečí ak som s ním. Problém bol v tom, že som nemohla. Myšlienky sa mi uberali k snu. Vydesil ma a veľmi. Prebudila som sa na vlastný vzlykot, slzy ma pálili na tvári a hlasno som plakala. Tomáš spal,no ja som už nemohla. Vedela som, že mám silnú intuíciu a bola som naštvaná na seba samú, prečo si do snov púšťam také nezmysli. Mám toho najúžastnejšieho chlapa na svete! Chlapa, ktorí je iní než tí ostatní, ktorých som predtým poznala, či poznám z okolia a životov mojich známich. Som na neho hrdá a pyšná. Otvorila som jedno oko, pozrela na neho. Uprene sledoval cestu a tak som ho jemne pohladkala po líci a opäť zatvorila oči. Sen som potlačila do úzadia svojej mysle, musela a aj som to chcela urobiť. Naše ranné milovanie by predsa vôbec nebolo ak by na tom sne bolo čo len kúsok pravdy.

Skryť Vypnúť reklamu

Záhrady, ktorými sme prechádzali boli nádherné. Jar bola v plom prúde a naokolí všetko kvitlo. Fotila som okolie, fotila som jeho. Ruka v ruke sme kráčali bez slov. Na tento víkend som sa veľmi tešila, pretože konečne po nesplnených sľuboch si urobil čas a vyrazili na výlet. Viem, že ma veľa práce, no mrzia ma jeho neustále sľuby, ktoré nedodržuje. Dnes to však bolo iné. Tomáš si odskočil na toaletu a ja som si sadla na lavičku, kde som si prezrela fotky,ktoré som nafotila. Začala som mať divný pocit v žalúdku. Ani na jednej z fotiek sa mi Tomáš nepozeral do objektívu. Jeho pohľad zreteľne uhýbal inam a i on sám na tých fotkách vyzeral akosi inak. Inak než na tých stovkách,ktoré som nafotila v minulosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Pozreli sme si ešte zámok, v parku na tráve sme rozprestreli deku a kým opäť odišiel na toaletu, nachystala som jedlo, ktoré sme mali so sebou. Divný pocit v žalúdku neustával, naopak stupňoval sa. Od prezrenia fotiek uplynuli tri hodiny a po celý čas som ho pozorovala. Všetko bolo iné. Jeho hlas, pohyby, slová, to ako sa ma dotýkal, všetko bolo iné, pre mňa nepoznané. Cestou domov sme nehovorili. V aute hralo rádio a ja som zrazu vedela, že sen a intuícia neklamú. Tomáš mi už nepatril. Bola som si v tom tak istá, ako ešte niky v živote.

Večer som si k nemu sadla na gauč, dala mu pusu a schúlila sa k menu ako mačiatko. Nepohol sa. Pohladkala som ho po stehne, otočila sa k nemu a zase pobozkala. Keď som otáčala hlavu, videla som ako si rukou zotrel môj bozk z jeho pier. Myslel si, že to nevidím. Cítila som ako sa mi chvejú ruky a všetko vo vnútri môjho tela bolelo, hlavne duša. Bála som sa, no chcela som to mať všetko za sebou, už som nechcela čakať.

„ Ty niekoho máš?" - môj hlas znel ako z tunela. Mlčal.

„ Tak máš niekoho,alebo nie?!" - zvýšila som hlas a ruky sa mi chveli ešte viac.

„ Nie, nemám. Teda nemám nikoho tak ako to myslíš Ty. Mám len kamarátku, s ktorou si dobre rozumieme.Je to moja veľmi dobrá kamarátka. Nič iné v tom nehľadaj."

Slová veľmi dobrá kamarátka zdôraznil tak, že mi srde skoro puklo. Usmiala som sa a môj úsmev prešiel do hlasitého smiechu. Tak kamarátku!

„ Myslíš si, že som včerajšia? Kamarátka Ti rozumie a ja nie? A čo bude ďalej s tým Vašim kamaráctvom a s nami?" - položila som príliš veľa otázok človeku, ktorý vždy utekal pred problémami a otázkami. No teraz mi to bolo jedno. Tentokrát Tomáš neutečia, nedovolím mu to! Tentokrát mi odpovie na všetko, čo mám vedieť, pretože na to mám právo! Z môjho pohľadu mu bolo jasné, že pokojný večer skončil a že neustúpim.

„ Iduš, neblázni. Je to len kamarátka a nechcem o tom hovoriť. Čo sa týka nás dvoch, vieš...no nevyšlo to, ale to sa v živote stáva. Snažili sme sa, ale nejde to. Bude Ti lepšie bezomňa, zaslúžiš si lepšieho ako som ja. Zvládneš to, si silná a inteligentná a ja Ti budem stále na blízku. Si moja životná láska a ja budem Tvoj najlepší kamarát."

„ V živote sa to stáva vravíš. A to máš z vlastnej hlavy či Ti to povedala kamarátka? Vieš čo, neodpovedaj." - vstala som a po dlhom čase som vytiahla cigaretu a šla si zapáliť. Nemohla som ostať doma, zrazu som nechcela počuť nič. Klamstvá! Len odporné klamstvá, na to sa zmohol. Nepostavil sa k tomu ako chlap a myslí si, že bude zo mňa robiť ešte hlupáka?! Bola som naštvaná, smutná a sklamaná zároveň.

Prešlo nieľko dní. Sedel oproti mne, pozerala som mu do očí a rozmýšľala nad ním. Kto to je? Ako to, že chlapa, ktorý so mnou žil osem rokov vôbec nepoznám? Na povrch vyplávalo veľmi veľa vecí. Z kamarátky sa vykľula skoro dva mesiace utajovaná milenka, ktorá keď zistila, že o nej viem, vzala osud do vlastných rúk a po zistený môjho telefónneho čísla mi zavolala a namiesto Tomáša všetko povedala. Aspoň mala odvahu čo sa o ňom povedať nedá. V práci toho až tak veľa nebolo, ako som zistila, po večeroch keď som sama zaspávala sa nepracovalo ani nepozeral televízor, ale robili sa aktivity, o ktorých som nemala poňatia ani v tých najdesivejších predstavách a z ktorých sa mi chcelo vracať. Prišla som na klamstvá, ktorými som bola niekoľko rokov kŕmená a slepo im verila. Cítila som, že sa dusím. Bublina, v ktorej som osem rokov žila praskla bez varovania.

„ Odpustíš mi? Nie dnes, nie zajtra, ale odpustíš mi niekedy?" - kľačal predo mnou a po tvári mu tiekli slzy. Boli úprimné a čisté, viem to. Cítila som ako i mne začali tiecť a bolo mi to zrazu jedno. Už niekoľko mesiacov som plakala tak, aby ma nik nevidel. Zaslúžila by som si za herecké výkony cenu. Nikto to nevedel. Teraz ma videl plakať on. Človek, ktorý to všetko zavinil.Prešlo niekoľko mesiacov od chvíle, keď sa môj sen stal skutočnosťou. V tom sne som videla, ako stojím na lúke plnej kvetov spoločne s Tomášom. Smiala som sa, objímala ho a hovorila, ako ho milujem. Z poľnej cesty vyšla čiernovlasá žena, ktorá prišla k nám. Tomáš ju vzal za ruku a ona mi povedala, že Tomáš odchádza, pretože ju miluje a nevie mi to sám povedať. Otočili sa a mňa tam nechali stáť. Kráčali ruka v ruke, smiali sa a za mnou sa ani neobzreli. Sadla som si do trávi a plakala. Bol to koniec, o ktorý som nikdy nestála.

V realite neodišiel i keď jeho čiernovlasá kamarátka chcela a robila všetko preto,aby sa konečne odsťahoval a nechal ma. Ostal pri mne, pri žene kam patrí a vedel to. Dokonca to vedel viac ako ja. Vstala som a šla mu vyvetrať a ustlať do hosťovskej izby, kde od toho dňa spal. Chcel spať vedľa mňa, no nemohla som. Ešte stále na to nie je vhodný čas.

Na otázku som mu neodpovedala. Ležím v posteli úplne sama a aj keď ju mám celú pre seba, ležím na svojej strane a od chvíle čo som sa všetko dozvedela sa jeho strany postele ani nedotýkam. Na otázku odpovedať nemôžem, lebo odpoveď neviem. Nejde o odpustenie, odpustím dokážem, som predsa silná žena. No zabudnem? Budem vedieť žiť vedľa muža, ktorého jak som zistila vôbec nepoznám? Zmierim sa s tým, že muž, ktorý patrí mne, je taký ako tých, ktorých som pred tým osobne poznala, či poznám zo života svojich známich? Otázky, na ktoré budem vedieť odpovedať až časom. Zatvorila som oči, budík ukazoval tri hodiny ráno a ja som sa pokúsila spať.

Eva Babinová

Eva Babinová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaPochod myšlienokPoviedkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu