Spoločnosť, v ktorej teraz žijeme nás učí, aby sme s deťmi jednali inak. Hlavne žiadne tresty, žiadne výchovné buchnutia. Komunikácia. To je nový štýl, ktorý nám podsúva informácie, že takto vychováme samostatného, silného, kreatívneho potomka s dostatočným sebavedomím, aby sa v budúcnosti dokázal presadiť. Nad týmto sa usmievam. Netvrdím, že komunikácia je zlá vec, to určite nie. Ja sama ju presadzujem v manželskom vzťahu a tých šestnásť rokov hovorí samo za seba, ale okrem komunikácie ma život ako i môjho muža naučil robiť aj kompromisy. Takže komunikujem a vysvetľujem aj svojej dcére, trpezlivo, dokola, ale i tak som pár výchovných na zadok už dala. Dôvod nebol ten, že som bola momentálne naštvaná, ale to, že niekoľko dní po sebe moja dcéra robila veci, ktoré nemala a ani forma komunikácie a vysvetľovania nepadala na úrodnú pôdu. Faktom a podstatou ostáva to, že vedela za čo to bolo, pretože po slovných upozorneniach potom jednu dostala.
Prečo sa nad týmto zamýšľam? Máme veľmi blízkych kamarátov, ktorí boli vychovávaní inak než my s mužom. Vzhľadom na to, že vyrastali v inej krajine, kde fyzický trest dieťaťa je prípad pre sociálny úrad, ma počas víkendu prekvapilo ak po skoro hodinovom vysvetľovaní: „ Prestať toho psa ťahať za uši, bolí ju to a my Ti to nerobíme tiež.“ – padli dve výchovné rany na zadok. Zabralo to. Ja som sa nezdržala komentára a opýtala sa, ako to je možné. Bola som milo prekvapená, keď mi bolo zdelené, že: „ Už sme sa bavili o našej a Vašej výchove a Eva poviem Ti, že jedna dobre mienená výchovná po zadku dokáže viac ako milión slov, ktoré nikam nevedú. Vaša výchova má totiž do seba to, že deti sa naučia a predídeme určitým nepríjemnostiam či nehodám, ktoré potom môžu mať neblahý dopad na všetkých z rodiny.“ Súhlasím!
Žiadne bitky, tvrdé údery a už vôbec nie facky! Toto neuznávam a neurobila by som to, ale dať výchovnú na zadok toho sa zastanem a viem, že sa tomu pri výchove nevyhnem. Lenže tiež dať výchovnú len tak z ničoho nič prípadne po uplynutí istej doby nejde. Ak to má mať nejaký efekt, dieťa má vedieť začo to bolo a má sa to riešiť hneď. Skutočne ma irituje ak počujem: „ Ty nepočúvaš? No počkaj keď príde otec z roboty, všetko mu poviem a Ty dostaneš.“ K čomu je toto dobré? Ak aj matka dodrží hrozbu a otec skutočne dá potomkovi výchovnú, má to nejaký efekt? Myslím, že nie. A to už nehovorím o tom, že príchodom otca z roboty sa môže stať pravidlo, že sa dieťa začne báť a ocovi sa odsudzovať.
Záverom by som to asi dopísala takto. Moja dcéra má dvoch rodičov a na východe sa podieľame obaja. Nebudem ju strašiť príchodom hlavy rodiny, pretože ako mama si viem poradiť. Ak by sa v budúcnosti vyskytli problémy, kde jedna výchovná po zadku nezmôže nič, vtedy s manželom musíme spoločne nájsť riešenie, ktoré bude pre všetkých a hlavne pre dcéru prospešné, aby mohla v živote fungovať tak, aby bola sama so sebou spokojná a vyrovnaná.
A možno sa raz bude i moja dcéra zamýšľať nad jednou výchovnou, ktorá skutočne dokáže občas viac ako milión slov.