Veľakrát som jej hovorila, aby neplakala. Načo slzy? Veď sa nedeje nič tak hrozné, aby bolo treba sĺz. A ešte takto verejne! Iné to bolo ak plakala keď ju náhodou niečo bolelo, či kvôli zlým snom, no pri zvyšných situáciách som reagovala vetou: „ Moja, neplač.“ – a že som si na tú vetu zvykla. Vysvetlenie neplač, to bude dobré, ukáž čo sa stalo....a zakončením zase toho slova neplač.
Jedného dňa sme sa boli prejsť a dcéra spadla. Netvrdím, že to bolo niečo hrozné, ale určite to bolelo, koleno bolo poškriabané, trochu tiekla krv. Keď som sa nahla nad svoje dieťa a snažila sa pozrieť na ranu a potom začať tíšiť ju, povedala: „ Mamina, neplačem.“ V jej detskej tvári sa zračila bolesť po páde, no slzy sa snažila potlačiť. Nie ona, ale ja som sa rozplakala.
Už jej nehovorím „ neplač“ pretože to je hlúposť! Slzy sú od toho, aby uľavili boľavej duši či vyjadrili radosť. Plač je súčasťou našich životov, patrí do našej ľudskej ríše. Slzy nie sú prejavom slabosti i keď sú stále takto vnímané.
Pochopila som, že kto plače, má dušu. Keď mi bolo smutno, prípadne ma niečo trápilo, tiež som plakala. V noci. Keď to nikto nevidel. Ani neviem prečo, ale príde mi, že i ja som kedysi počúvala vetu tipu: „ Neplač, nehodí sa to.“ – či niečo podobné. A tak som plakala len vtedy keď ma nikto nevidel.
Vysvetlila som svojej dcére a tým pádom i sama sebe, že ak cíti potrebu plakať, môže. Musí však životom ísť ďalej, ale má právo nechať priestor svojim pocitom dostať ich von ak to bude potrebné i keď to bude pomocou sĺz za denného svetla či niekde na verejnosti. Netreba sa hanbiť za ľudskú vlastnosť. A i chlapi plačú, pretože každý kto má svedomie a dušu, niekedy plače.
Od istého dňa mi pohľady iných ľudí nevadia. Pretože ak moje dieťa plače, má dôvod a to je pre mňa priorita. Našla som cestu, ako utíšiť žiaľ, smútok či nejakú bolesť so zachovaním plaču ak je potreba a za to ďakujem rodičovstvu. Každým dňom sa učím niečo nové, učím sa byť viac vnímavým človekom.
