V rámci pobytu v rodnej krajine, som pred pár dňami navštívila sociálne zariadenie. Niečo medzi hospicom a domovom dôchodcov. Keď som tú šedú budovu opúšťala bolo mi do plaču. Manžel ma podržal, ale i jemu bolo úzko. Ja obdivujem prácu ľudí, ktorí v týchto zariadeniach pracujú. Nie je ľahké vidieť chorých klientov denno-denne. Starať sa o nich, pohybovať sa v prostredí, kde choroby a smrť sú súčasťou denného života. Čo ma neskutočne zasiahlo a nahnevalo bolo prostredie, v ktorom klienti zariadenia trávia svoju jeseň života.
Viem, že myšlienka hospicov, ako i domov dôchodcov vychádza z úcty k človeku, ako k neopakovateľnej a jedinečnej bytosti, ako i z jeho biologických, psychologických, duchovných a sociálnych potrieb. Čiže hlavnou úlohou hospicov je pomáhať a slúžiť v prípadoch keď rodina nie je schopná, či už nie je v jej silách sa o chorého člena rodiny postarať. Tieto zariadenia majú priniesť úľavu od bolesti tým, ktorí to potrebujú. A prostredie v tom hrá významnú úlohu tiež. Teda aspoň som si to myslela a myslím doteraz. Realita však vraví inak.
Keď človek celé dni leží, sedí, proste je 24 hodín deň po dni v tom istom prostredí, nie je to jednoduché. A už vôbec nie, keď to prostredie je slušne napísané totálne deprimujúce, pretože je špinavé, neupravené a nevyhovujúce.
Izba, no skôr teda mini úzka rezanka mala 3 postele. Tam kde jednému klientovi končili nohy, ležal už druhý klient a pod jeho nohami ležal klient tretí. V malej, úzkej izbe, kde nad hlavami klientov padá omietka sa tiesnia traja chorí ľudia, ktorí platia neskutočne peniaze za pobyt v tomto zariadení. Prasknuté okno, šedá budova, omietka, ktorá sa drží na stropoch silou vôle. Zapáchajúci moč nevynesených nočníkov, ktorý sa mieša so zápachom z kuchyne. Malá budova, ktorá kedysi slúžila na niečo úplne iné ešte pred 30timi rokmi a keď doslúžila tak len tak po celé tie roky chátrala. Až keď sa niekto rozhodol, že si ju vezme na iné účely, ale kľudne v stave v akom je. Dobre, nejaké malé úpravy sa isto urobili. Malé. A nedostačujúce.
To naozaj? Naozaj ľudia, ktorí celý život robili, platili zdravotné poistenie sa na konci života musia cítiť takto? Nedostatok personálu, čo klientov v zariadení potom vedie i k pocitu viny, že obťažujú pracovníkov i vlastné rodiny. Otrasné prostredie, ktoré sa ani zďaleka nepodobá niečomu, kde by sa mal klient cítiť dobre. To všetko je spojené s jeseňou života tých, ktorí kedysi boli silní, pracovití a dali zo seba to najlepšie čo vedeli a mohli. Teraz za nie malé mesačné poplatky pociťujú ešte vďačnosť za voľné miesto, že sa vôbec do zariadení dostali, pretože štát akosi zabudol a zabúda ďalej. Štát zabúda na niečo, čo by malo byť úplne jasné a samozrejmé. Zabúda na to, že každý si zaslúži dôstojný odchod, dôstojné podmienky a zaobchádzanie, pretože i počas staroby je človek stále človekom.
Bála som sa staroby ako dieťa, ako tínedžer a bojím sa jej dnes ako dospelá žena ešte viac. Nikto totiž nevieme, akú starobu (ak sa jej dožijeme) mať budeme. Pracujem, platím dane i všetko potrebné a pýtam sa, či i na mňa potom štát zabudne. Na mňa a iných, ktorí keď príde čas budeme potrebovať starostlivosť, vľúdne slovo a opateru, pretože nie stále sa môže rodina postarať i keď sú v nej vzťahy inak veľmi dobré. Toto je dnešná realita, tam sme sa dostali.
A tak mi nič iné neostáva, len dúfať, že ak príde moja jeseň života, tak nebudem nikomu na obtiaž a v tichosti odídem.
