Vďaka tomu, že som sa to naučila, mi zrazu isté veci stoja za to. Mám namysli tie, ktoré som kedysi tak nejako v svojom ja, v svojich myšlienkach zavrhla hneď keď som zistila, že čakáme s manželom prvé dieťa. Nie, nikdy som sa nešla a nechcela stať žiadnou bio matkou. To zase ďakujem rodičom, že napriek dobe a neustálemu tlaku z vonku, aké je dôležité jesť a žiť úplne zdravo, ma vychovali tak, že zdravý rozum vyhráva nad tlakom tej časti spoločnosti, ktorá udáva trendy pre mňa niekedy nie príliš jasné.
No plány ako nastávajúca mamička som mala. Také vlastné, také čo mi prišli, že sú úplne vporiadku a budú vyhovovať jak dieťaťu tak nám ako rodičom. S manželom sme to prebrali, zhodli sme sa na nich a s pokojom v duši sa tešili na novú rolu v našich životoch.
Určite je každému jasné, každému kto už niečím prešiel, niečo zažil, že stavať vzdušné zámky je síce krásne a bez toho život asi fungovať ani nemôže, ale od reality to má dosť ďaleko. Teda aspoň v postavení rodič a dieťa. Niežeby to nefungovalo úplne, dokonca s jedným dieťaťom sa to celkom dá i keď kompromis urobiť treba, ale keď príde ďalšie, je potrebné bielou šatkou zamávať a postaviť sa zoči voči realite. Teda ak si človek chce zachovať zdravý rozum a uchmatnúť niečo zo života i pre seba.
A bol to i môj prípad. Príchod našich detí s istým časovým odstupom od seba, zmenil život. K lepšiemu, o tom žiadna. Lenže s ich príchodom a realitou, ktorá nie je opísaná v žiadnych knihách, ktorých je na trhu neskutočne veľa, odišli i moje malé predsavzatia. Pretože naozaj byť stále vonku a výletovať sa nedá. Zabaviť deti bez toho, aby sa o niečo nepreťahovali nie je v ľudských silách. S úsmevom na tvári zvládať domácnosť a do toho odpovedať na neutíchajúce: „Mamiii?“ sa nedá.
A tak som sa skamarátila s ujom televízorom. Sama ho nevyužívam, ale ďakujem, že je. Ach, aké blažené ticho nastane keď potrebujem variť, lebo jesť musíme (na to som vtedy keď som sa televízoru stavala na odpor, akosi zabudla). To predlžené mamííí a skákanie za chrbtom utíchne, keďže Bambuľka či to o čo si povedia, prevezme na istú dobu hlavnú úlohu namiesto mňa a mojich plánov. Áno i lízatko a gumové cukríky sú zrazu mojimi kamarátmi. Viete prečo? Pre pár minút ticha! Ono keď idete na toaletu a v tej už tak dosť malej miestnosti sa tlačíte s dvoma deťmi a psom pod nohami, lebo ako člen rodiny musí byť všade a to doslova, nejde dodržať také predsavzatie, že sladkosti u nás teda nie. Vďaka lízanke a gumíkom, si dokonca môžem umyť vlasy a neuveriteľné, ale odkedy som sa s nimi skamarátila i vlasy vyfúkať. A to fén dobré dva roky odpočíval v skrini, pretože som sa istým veciam tak bránila.
V tom zhone výchovy a celkového fungovania, žitia, ktorý jak som už písala, je iný než ten v knihách či v seriáloch, som sa naučila naozaj využívať sedliacky rozum. A naučila som sa mať rada. Pre seba, pre deti a pre manžela. Veď keď som spokojná ja, viem to preniesť i na nich a naopak. Takže i keď s istými hranicami, som sa práve preto naučila prijať do života veci, ktoré som na začiatku prvého tehotenstva hneď v svojom ja zamietla. Lebo mi to za to stojí.
