Občas sa v živote každého z nás stane niečo, čo nás donúti spomaliť, sadnúť si a premýšľať. Obzrieť sa za seba, s tým čo sme urobili, či neurobili, čo sme mali vykonať inak. Potešiť sa tým, čo sa nám zdarilo, kde sme boli víťazi a kde porazení. A mne v tom momente príde, že väčšina z nás si v rámci zamyslenia akosi spomenie skôr na svoje pády, neúspechy a prehry než na svoje víťazstvá a životné výhry.
Človek sa začne sám seba pýtať, prečo si zvolil cestu, ktorou šiel, keď život ponúkal aj iné možnosti? Prečo sme urobili chybu na miestach, ktoré boli tak jednoduché až úsmevné a vieme, práve teraz vieme, že sme mali konať ináč? No, lenže to vieme až teraz, vtedy keď sa to stalo, vtedy sme to nevedeli a je jedno, či naozaj, alebo či sme to vedieť ani nechceli. Dnes už na tom nezáleží, život beží, my žijeme, ale...to slovo ALE v nás ostáva, žije si a žiť v nás ešte dlho bude, pretože mýliť sa je ľudské, ale dopad našich omylov, na náš život je väčší než si sami spočiatku myslíme.
Raz som niekde čítala vetu, ktorá ma vždy napadne práve v situáciach, keď sedím a premýšľam. Áno, zvyčajne to je práve vtedy, keď sa nedarí, keď ide život tak, ako som predtým nikdy nechcela. Táto jednoduchá veta mi pomáha : „ Po každej búrke, výde slnko."
A tak keď sa sama otáčam a vidím svoje omyly, pády, neúspechy a všetko, čo by som rada zmenila, keby šlo vrátiť čas, si spomeniem, že i mne výde slnko a budem mať šancu začať ešte raz. Nie od začiatku, chyby a omyly ostanú a slovo ALE tiež, no ja mám namysli skúsiť ešte raz, postaviť sa, otočiť sa a „opraviť" to, čo sa opraviť bude dať. To, čo sa už nedá vziať späť je súčasť môjho života, história vpísaná do mňa. Nikto o nej nebude čítať v učebniciach, nikde sa o nej nebude hovoriť, no pre mňa ako pre človeka má veľký význam, pretože to tvorí mňa.
