Prisadlo si ku mne jedno asi desaťročné dievčatko...
Naklonilo sa ku mne, akoby mi chcelo povedať nejaké tajomstvo a pošepky mi vraví:
"Ale... ty nie si naozajstná Snehulienka, že?"
"Jasné, že som", odpovedám.
Zahľadela sa na mňa a znovu šepká:
"Ale nie si... ty to iba tak pred nami hráš. Lebo ti to kázali... Že?"
Tu už som nevydržala... Usmiala som sa a iba som na ňu sprisahanecky žmurkla. Položila som si prst na ústa a odvtedy to malo byť našim "tajomstvom".
Dievčatko ma však prekvapilo ďalšou otázkou:
"A to odkiaľ máš také krásne šaty?"
Vravím jej: "No veď predsa od Snehulienky."
Vtedy jej zažiarili oči a plná prekvapenia sa pýta:
"To naozaj? A ONA TI ICH POŽIČALA?"
Je krásne a milé vidieť, že aj v dnešnej dobe sú deti, ktoré ešte veria na rozprávky... :)
