Čo pre Teba znamená ŽIŤ?
Skutočne len každovíkendová zábava na diskotéke (a najlepšie, keď si na druhý deň nič nepamätáš)? A k tomu ešte cez týždeň nejaké tie "zábavy" na internáte, po škole v bare... a, samozrejme, bez ALKA to nie je ono?
Skutočne mám pocit, že tomu tak je...
Stačí, keď zapnem Facebook a zbadám statusy typu: "Konečne piatok... Ide sa žiiiť...Zas sa rozbijeme!" A na druhý deň: "To zas bolo... fúha... ale ma bolí hlava... no neva...teším sa na ďalšie...:)))"
No poviem vám, pre mňa to nie je... Žiaden zmysel v tom nevidím. Ja hľadám zmysel života inde... a učím sa to od môjho brata. Má Downov syndróm... a napriek tomuto postihnutiu si myslím, že svoj život žije plnohodnotnejšie než mnohí iní...
A čo sa od neho snažím "odkukať"?
1. TEŠIŤ SA Z MALIČKOSTÍ KAŽDÉHO DŇA - je až nepochopiteľné, ako sa dokáže tešiť z hocičoho, čo ja považujem za "bežnú vec"... Napr.:
- keď ho na ulici niekto pozdraví - dokáže sa z toho tešiť celý deň
- keď príde niekto na návštevu - je to neskrývaná radosť a záujem o toho druhého
- keď ho niekto pozve na návštevu, na kávu, či na výlet - to tomu NIEKOMU nikdy nezabudne
- keď má tú česť miništrovať pri sv. omši a zazvoniť počas pozdvihovania - to sa zakaždým teší znovu a akoby to bolo prvýkrát, čo niečo také zažil
- keď ho niekto pochváli, usmeje sa naňho...
2. BYŤ VĎAČNÝ ZA TO, ČO MÁM - je nádherné vidieť, že v dnešnej dobe sa dá fungovať aj napr. bez mobilu (čo je pre mnohých vec nepredstaviteľná)
- my už sme príliš pohodlní... keď chcem niekoho niekam pozvať alebo sa niečo spýtať, len naťukám SMS alebo vytočím číslo či pošlem mail... (aj keď je to sused, čo býva oproti...)
- náš Mirko sa radšej prejde a dotyčného človeka navštívi... a keď som sa ho minule spýtala, či nestačilo len zodvihnúť telefón a vybaviť to telefonicky, odpovedal mi: "A načo? Aspoň sme sa stretli a porozprávali. A ukázal, mi čo má nové..."
Niekedy rozmýšľam, či je Downov syndróm skutočne postihnutie. A myslím si, že nie. Podľa mňa je to DAR. Dar byť naveky dieťaťom... úprimným, nevinným, bezprostredným, spontánnym...
Nepočítajme svoj život podľa toho, koľkokrát sme sa "rozbili" s priateľmi... Veď život nie je o počte nádychov, ale o chvíľach, ktoré nám dych berú - o chvíľach úžasu, radosti (tej pravej, ktorú si pamätáme aj na druhý deň :)).
MEDZI PRVÝM NÁDYCHOM A POSLEDNÝM VÝDYCHOM JE JEDEN KRÁSNY OKAMIH: ŽIVOT. Tak ho nezabudnime žiť... :)
