Mala som za úlohu pomôcť deťom s prípravou na vyučovanie. Ako každý deň... Avšak v tento mali decká väčšiu motiváciu... Ak to zvládnu do štvrtej, pôjde sa na „výlet" - prechádzku k Váhu...
Tak sme sa teda snažili - teda --- ONY sa snažili :).
Poctivo a s akýmsi väčším nadšením než inokedy písali svoje domáce úlohy a čo najrýchlejšie sa snažili zapamätať si učivo potrebné na nasledujúci deň. Chvíľami bolo až úsmevné sledovať ich snahu... a počúvať, ako sa navzájom „povzbudzujú":
„Už to vieš?"
„Pohni!"
„Rýchlo!"
„Už máš iba pol hodiny!"
„Mám ti s tým pomôcť?"
...
„Stihneš to?" :)
Pred štvrtou všetci hlásili: „Misia splnená!!! Už ideme??" :)
Tak som ich teda rad-radom preskúšala, skontrolovala, či si skutočne všetko pripravili... a naozaj - všetko sa zdalo byť akoby zázračne dokonalé...
... až kým ...
Prišla som k Marekovi. 10-ročnému chlapcovi, veľmi aktívnemu, ukecanému, ale veľmi milému a pohodovému...
„Marek? A z čítania ste nič nemali? Ani precvičovať čítanie niektorého textu? ... Naozaj - NIČ?"
...
Trochu ma prekvapila Marekova odpoveď (žiak 3. ročníka ZŠ): „Ále... hej, mali sme sa naučiť básničku... No ja sa ju učiť nebudem... aj tak by som si to nezapamätal... Ale - NEHOVORTE to vychoške, lebo nepôjdeme nikam."
V prvom momente som nevedela, ako reagovať... Ostatní začali šomrať na Mareka a čakali na moju reakciu... Vedela som, že ak to oznámim vychovávateľke, tá skutočne výlet zruší...
Rozhodla som sa: „OK, básničku berieme so sebou, naučíš sa ju cestou..."
Marek na mňa vytreštil oči, či to myslím vážne, že on sa bude počas prechádzky učiť, ale nepovedal nič...
Odpísala som teda básničku, a vydali sme sa na cestu.
Cestou sme sa teda s Marekom básničku učili... Hovorila som mu ju a on po mne opakoval... A postupne sme pridávali ďalšie a ďalšie verše... Po 20 minútach ju vedel - všetkých šesť štvorveršových strof! A opakoval mi ju stále dokola - celou cestou... hrozne ho to bavilo, a očividne bol hrdý na to, že ju vie... :)
(Vychovávateľka na to prišla až pri spiatočnej ceste, keď mi ju ešte poslednýkrát bezchybne opakoval :). A našťastie nevyvodila žiadne dôsledky...)
Po návrate do domova mu hovorím: „Marek - a zajtra sa z tej básničky prihlás... Vieš ju na jednotku s hviezdičkou."
Tu ma Marek prekvapil druhýkrát: „Čoo? NIE! Ja som sa ešte v živote z ničoho neprihlásil!"
Uistila som ho, že všetko je raz prvýkrát :).
Na druhý deň mi ktosi bežal oproti, keď som prichádzala k domovu... Bol to MAREK.
A v ruke čosi držal... Bola to jeho žiacka knižka :).
„Tetaaaaaa, ja som sa prihláááásil! Prihlásil som sa! A dostal som jednotku! S hviezdičkou!"
a nadšene mi ju ukazoval. Nádherne sa tam vynímala v tej zmesi známok... (Dovtedy som si nemyslela, že žiak 3. triedy už môže mať až takú dokonalú zbierku všetkých známok...)
No bolo to krásne. Tešila som sa s ním...
A dostala som aj riadnu lekciu... že sa to DÁ. Len treba chcieť... A ukázať im, že vám na nich skutočne záleží a že im veríte... Nech si začnú veriť aj sami sebe.
