Som bytosť tešiaca sa z maličkostí. Žijem tu a teraz a snažím sa vychutnať si každú chvíľku v živote na 120 percent. Milujem svoju rodinu a ľudí, ktorí mi počas života maľujú farebné dúhy... Zoznam autorových rubrík: Cez kľúčovú dierku - príbeh na, Súkromné, Nezaradené
Ak do obchodu vstúpi žena, najprv si premeria celý obchod a následne zaútočí na tie najväčšie vychytávky, ktoré jej špionážnemu pohľadu nemali šancu uniknúť. Tie najlepšie kúsky si berie hneď so sebou, aby jej ich nikto nevyfúkol. To sa deje aj vtedy, keď počet nakupujúcich dokáže spočítať na jednej ruke. Žena koná rovnako ako v bežnom živote. Ak je rozhodnutá, že daná vec je najlepšou, v momente sa do nej zamiluje a z rúk ju už nepustí.
Dnešná spoločnosť nám určuje isté mantinely odkiaľ a kam. Riadime sa podľa určitých noriem, zákonov či etických princípov. Presnejšie povedané snažíme sa podľa toho riadiť. Nechcem teraz písať o tom, aký zlý či dobrý je svet a ani o tom, aká zlá je spoločnosť. To nám dennodenne ukazujú média. Ja chcem skôr poukázať na to, že v každom z nás sa skrýva niečo dobré a v niektorých z nás aj čosi bláznivé...
Po večeri sme sa pobrali domov. Rovnako ako pred vyše tridsiatimi rokmi sme sa vracali domov po vlastných. Žiaden taxík, či Jurajovo auto. Bola to prechádzka ako za starých dobrých čias. Ale nejaké rozdiely by sa predsa len našli. Tentoraz mi dvere reštaurácie neotváral môj priateľ, ale môj fantastický trochu šedivý manžel. Nevychádzali sme z budovy, ktorá dýchala komunizmom, ale z noblesnej reštaurácie, v ktorej sme si pochutnali na výborných špecialitách. Keďže jedlo obaja milujeme, bol to veľký zážitok aj pre naše chuťové poháriky a maškrtné jazýčky. Čakalo ma ešte jedno prekvapenie a to mi veru vyrazilo dych. Bol to darček, na ktorý by sme si ako dvadsaťročný určite peniaze nenaškriabali. Prekvapením bola dovolenka na ostrov Bora Bora. Oči mi skoro z jamôk vypadli. A keď môj muž dodal, že odlietame o dva dni, k vypadnutým očiam sa pridala aj moja padnutá sánka.
Neviem, čo ďalej. Chýbaš mi práve. Kde si sa podel? Neviem, čo ďalej. Počkáš ma hore? Nechápem tomu. Neverím, že tvoj pohľad nezbadá zore. Čierna tma obmýva deň. Aj keď slnko svieti, moje šťastie zhaslo s tvojím odchodom. Vyhasla svieca. Nedokážem zapáliť plameň. Už nezasvietiš. Slnečné lúče pálili na čierne odevy smútiacej rodiny a priateľov. Bola horúca augustová sobota. Deň, keď ľudia odchádzali so svojimi rodinami na kúpaliská a dobrodružné výlety. Moje dobrodružstvo pominulo. Moje dobrodružstvo leží len tak nehybne. Vyzerá ako by len spal. Ja stále čakám, že pohne čo by len očným viečkom. Čakám, že ma práve on preberie z tejto nočnej mory a pripraví mi rannú kávu. Kávu, ktorú sme obaja neskutočne milovali.
Balili si kufre. Vzali si so sebou to najcennejšie, čo vlastnili. Obliekli si svoje obľúbené šaty. A niektorí poslednýkrát zamkli za sebou dvere svojho domu. Vykročili do neznáma. Na miesto, kde ich mala čakať lepšia práca. Prišli však tam, kde Zubatá kosila bez rozdielu na vek, pohlavie, dobré či zlé skutky. Ak sa má niekto spýta, ako si predstavujem peklo, odpoviem len, že utrpenie nevinných ľudí v koncentračnom tábore je tým najväčším zlom, ktoré bolo na ľuďoch spôsobené.
Predstavte si, že idete s priateľmi na dovolenku. No je to prvýkrát, čo idete autom. Jedno auto, päť ľudí, plný kufor batožiny, 1 bábovka, 50 pizzovníkov, muffiny a pár energeťákov pre šoférujúcich. Ešte aby som nezabudla, cestovali s nami aj nejaké tie rezne. Veď občerstvenie je počas cesty dôležité, tak prečo by sme si nezobrali niečo chutné. Na tom by nebolo nič zvláštne, no predsa sa len stalo niečo, čo nikto z nás nečakal.
Na pavučine, v hornom rohu miestnosti, podriemkaval pavúk Lukáš. Malý Lukáš tam nebol sám. Spoločnosť mu robili jeho súrodenci, starší bráško Zoltán a mladšia sestra Jozefína. No len Lukáš pochrapkávajúc sníval svoj veľkolepý a zároveň neobyčajný sen.
Bolo horúce augustové počasie, leto 2009, keď som prvýkrát vstúpila na taliansku pôdu. Moje kroky smerovali spolu s ďalšími známymi do Milána. Vtedy sa mi ani v tom najkrajšom a najmenšom sne neprisnilo, že sa do tejto úžasnej krajiny do roka vrátim. Ale letom - svetom, o tom - potom...
Uponáhľaný stereotyp nám len málokedy dovolí obhliadnuť sa späť. Človek strieda niekoľko každodenných činností a niekedy si ani neuvedomuje pre čo žije. Neuvedomuje si vôbec, že žije. Mnoho z nás len život prežíva. Chyba. Čím skôr si nastavme budík, nech nás prebudí z bludného sna. Radšej sa spamätajme, keď je ešte len štvrť na šesť. O päť minút dvanásť už môže byť neskoro.
Tretí balíček hygienických vreckoviek vyfúkaný, tri veľké hrnčeky čaju vypité a deň ešte nekončí. Sem tam si pri fúkaní tých škaredých bacilov spomeniem na reklamu, v ktorej je neskutočné množstvo použitých hygienických vreckoviek v nejakej presklenej kancelárii. Nechcem si ani predstaviť koľko ľudí potrebovali pri príprave tejto reklamy...
Herci seriálu Ordinácia v ružovej záhrade majú obavy. Vysoká (až miliónová) sledovanosť Tisíc a jednej noci ich môže vyradiť z hry. Škoda by bolo dobrých hercov. Nezostáva im nič iné, len čakať, ako sa situácia vyvinie.
Mnoho ľudí si povie: ,,Á, to je Eva (pre tých blízkych Evka), veď ja ju poznám." No niekto ma pozná viac, iný menej. No málokto vie ako som vyzerala v detstve, čo som stvárala a ako som pôsobila na okolie. Nespomeniem si na každučkú minútu, ktorú som v detstve prežila, no pamätám si aj to, čo rodičia nie.
Každá situácia, každá chvíľka nášho života dáva zmysel. Je ťažké predpokladať, že to čo robíme je správne. Naším jediným riešením je pokračovať v ceste a snažiť sa komunikovať s každučkým človekom, ktorý ide po ceste, vedľa cesty, oproti nám alebo s nami. Peši, bicyklom, autom, kolobežkou alebo sa niekto plazí ďaleko od nás? Skúsme plaziaceho zdvihnúť, bicyklistu nespomaľujme, človeka na kolobežke roztlačme...prečo? Neviem, nikto z nás nevie kam kráča...a ani dokedy kráča...buď pôjdeme spolu alebo každý sám. Všetky rozhodnutia sú len na nás.
