V 90-tych rokoch m.s. sa rapídne zmenil život každého z nás. Nielen v spoločnosti, ale aj naše myslenie a spôsob života. Menili sa hodnoty, cítenie a narastali sociálne rozdiely v každej oblasti nášho života. Nikto sa nás nepýtal, či to chceme, alebo nie, museli sme sa prispôsobiť. Nielen v spoločnosti ako takej, ale aj čo sa týka života rodín a to bez rozdielu.
V nadväznosti na môj predchádzajúci blog, filozófia detí z neúplných rodín sa vôbec nezmenila. To, že kedysi vyrastali v neúplnej rodine, v tomto čase bolo pre nich obrovské plus. Práve tieto deti, hneď po maturite, uchopili svoj život samé do vlastných rúk a vôbec ich nezaujímal názor ostatných. Ak nezačali študovať na VŠ, vzali „roha“ a poďho kdesi von, do zahraničia. Mladí ľudia v húfoch odchádzali za hranice za novým poznaním. To, že k tomu sú potrebné aj nejaké financie, rozhodli možnosti pracovať ako aur-pair, ev. ako pomocné sily v reštauráciach. Bez znalosti jazyka, bez vedomia, čo ich tam čaká, ale jednoducho to riskli. A mnohí sa časom naučili nielen jazyk danej krajiny, ale aj zodpovednosti za seba, a ... zostali. Poučení životom, že sa netreba báť, byť kdesi vo svete bez rodiny, odkázaný iba sám na seba, to dali. Neskôr k sebe stiahli, ak mali aj brata, sestru, aby sa predsa len necítili tak osamelí. Uspeli a rokmi sa cítili doma, kdesi ďaleko od Slovenska, od mamy.
Deti z tzv. úplných rodín sa tiež akoby prerozdelili na dve skupiny. Jedna po maturite, niekedy aj dotlačení, začali študovať na VŠ, lebo ... Mali podporu svojich rodičov, ktorí im chceli dopriať jednak vzdelanie a jednak aj tú bezstarostnosť, ktorú oni v minulosti nepoznali. Rodičia, aj keď sami strádali, dopriali svojím dospelým deťom splnenie si v podstate ich vlastného sna – mať vysokoškolské vzdelanie a lepšie vyhliadky do budúcnosti. Spôsob prijímania na VŠ, samotné štúdium, či podpora štátu štipendiami – čo na strednej vôbec nebolo možné, plnila vysoké školy podľa plánovaného počtu. Kvalita študentov, či záujem o danú profesiu, vôbec nerozhodovali. Vysokoškolský titul sa vždy počítal a počítať bude. Mnohí z nich toto štúdium aj absolvovali a neskôr skončili ako pomocné sily v zahraničí. Ale titul im zostal.
Druhú skupinu pomaturantov tvorili mladí ľudia, hlavne ženy a chlapci po ročnej ZVS, ktorí sa rozhodli pre manželstvo. Áno, takmer vždy z lásky, lebo chceli žiť s človekom, ktorý sa naďalej ako mama bude o nich starať, a sex už pre nich nemusí byť tajným dobrodružstvom. U dievčat to bola túžba mať vlastnú domácnosť, muža, deti. A byť taká šikovná, dobrá a rýchla vo všetkom, ako moja mama. V neposlednom rade v polovici 90-tych rokov to bola aj možnosť dostať sa ako tak k bytu – podnikovému, štátnemu, družstevnému. Aj keď to už nebolo celkom zadarmo, táto možnosť tu ešte stále bola a bola neraz aj dôvodom, aby počali dieťa. Manželia s dieťaťom boli morálne i spoločensky uprednostňovaní, takže manželstvo bolo obrovskou výhodou. Počet svadieb rástol úmerne s ekonomickým zabezpečením oboch partnerov, nie kvôli neplánovanému tehotenstvu. To už nebolo dôvodom pre uzavretie manželstva. Jednak bola ženám ako tak sprístupnená antikoncepcia a jednak slobodné matky už neboli témou dňa. Mladé rodiny sa síce aj tak stále „pasovali“ s ekonomickými problémami, a nielen s nimi. Tie dvadsať a niečo ročné deti však neboli pre manželstvo ešte dostatočne vyzretí, takže mnohé sa naďalej spoliehali na pomoc ich rodičov. Áno, rodičov, ktorí to spolu ťahali ako manželia v úplných rodinách. Takže, žene, matke pribudla nielen nová rola v rodine byť aj babičkou, ale aj neraz suplovala povinnosti svojej dcéry v jej novej rodine, v domácnosti. Nová rola otca, ako deda, až tak moc nezaťažovala, lebo on si naďalej chodil do roboty, zarábal peniaze a občas šomral na to, že manželka z tej rodiny často odchádza. Najskôr na víkend, neskôr aj na dlhšie. Prichádzal o svoje pohodlie a začalo dochádzať ku konfliktom, ktoré predtým neboli. A matka, teraz už aj babka, to hasila neraz aj tak, že menej spala a viac robila. Ale napriek akejkoľvek snahe sa nikdy nedalo vyhovieť obom stranám. Ak sa v rodine ich mladých pridali okrem bežných problémov aj tie citové, nevyzrelosť partnerov a neskôr aj finančné – pôžičky, nedostatok financií, vzťah v takejto rodine časom končil rozvodom. Príklad ich rodičov, že treba mať menšie nároky, trpezlivosť, ohľad na dieťa, deti, láska a potreba byť spolu za každých okolností, nefungoval. Mladí sa rozišli, manželstvo skončilo a zodpovednosť za ich život znovu prebrali ich rodičia, ktorí napriek všetkému zostali stále spolu.
Prirodzene si to odniesla zase iba mama, babka, manželka. Úlohou otca, deda, manžela bolo do rodiny prispievať viac finančne, aby to uniesli obe rodiny. Ich dlhotrvajúca, ale aj tá neúplná rodina ich detí, častejšie dcérina, ako synova.
Finančná tieseň, starostlivosť na dvoch stranách sa určite prejavila nespokojnosťou v každej z týchto rodín. Otec si myslel, že finančne pomáhať by mohla, ev. má povinnosť, aj druhá strana teda rodina bývalého manžela ich dcéry a tiež, že aj jeho dcéra by mala už konečne dospieť. Niesť sama zodpovednosť za seba, za deti, za vlastnú svoju neúplnú rodinu. Ale nedalo sa. Kultúra národa i zákony už slobodnú matku nechránili a zamestnávatelia o ňu ako o osamelú matku záujem nemali. Takže, tak. Napriek akýmkoľvek výhradám zo strany manžela, bremeno zodpovednosti automaticky prevzala znovu babka. A problém sa nabaľoval. Vnúča, vnúčatká, rástli, škôlku vystriedala základná škola a ... babka fungovala ďalej. Dcéra síce dorástla do krásy, vedela, čo chce od života, dokonca sa aj časom zamestnala, a problémy ďalej narastali. Babkine vnúčatká už neboli batoľatá, či škôlkari, ale malé rozumné bytôstky, ktoré mali svoje potreby. A nie malé. Rovnako náročné na čas, lásku babky a deda, na financie. A keď som už spomínala, že v úplných rodinách málokedy šlo o jedno, dve deti, problémy sa množili. Možno tak nedopadli vzťahy u všetkých ich detí, ale stačilo, aby podobne skončilo ďalšie z detí a manželka v úlohe dvoj, troj, či štvornásobnej babiny, si začala zúfať. Pravdaže, stále ešte chodila do roboty, do dôchodku ďaleko a deliť sa medzi tri a viac rodín, to už bolo aj nad jej sily. Začal sa prejavovať aj finančný deficit ich vlastnej rodiny a všetko sa zase točilo iba okolo detí. Malých i veľkých.
Matka, manželka, znovu síce nechtiac, ale akoby podvedome, začala závidieť svojim susedkám, kolegyniam z práce, či úplne neznámym ženám to, že ich deti vyrastali v neúplnej rodine. Cítila to ako neprávosť, nespravodlivosť od života, že za jej snahu žiť v úplnej rodine sa jej život takto kruto pomstil, vysmial ju. Zostala na okraji spoločnosti, záujmu ostatných a jej tiché volanie o pomoc nikto nechcel počuť. Načo aj, ona sa tak rozhodla. Nie, takto to nechcela a nepočítala s tým. Myslela si, že podobne ako ona, tým, že sa vydala a mala vlastnú rodinu, rodičov natrvalo odstrihla od jej vlastných problémov, že to tak bude aj v rodinách jej dospelých detí. Nestalo sa.
Čas plynie všetkým rovnako. Časom sa čosi zmenilo, jej dcéra, či ďalšie deti sa akosti stihli už „upratať“, ale mama, či babka zostali stále v tej istej pozícií. Starostlivosť o vnúčatá nielen počas choroby, ale aj počas prázdnin, či víkendov, keď si mladí chceli čosi užiť. Cúvnuť nemala kde. Dedo to rokmi pochopil, prispôsobil sa. Občas sa kdesi zašil, občas ak sa dalo, ešte bol v robote a babka. Varila, vypekala, mojkala, učila sa nielen s deťmi, ale aj od detí. Veď jej takmer už tínežerské vnúčence chceli mať nielen múdru a peknú babku, ale aj modernú. Mobily, internet, počítače, toto všetko absolvovala spolu s nimi. Rokmi pribúdali nové poznatky ako starostlivosť o telo, zdravie, obliekanie, či iné vychytávky. A babina sa prispôsobovala. Proti svojej vôli, ale čo by človek pre tie deti neurobil?
Život prežitý na dvakrát. Raz ako manželka a matka vlastných detí. Po druhý raz ako babka svojich vnúčat. Ale jej manželstvo a tzv. úplná rodina stále trvá. Je to dar od Boha, alebo trest za to, že nechcela, aby jej deti vyrastali v neúplnej rodine. Kde je pravda?
