Zima 2007
Deň pred Vianocami lekár oznamuje manželovi moju diagnózu a on ju hovorí mne. Na nemocničnej chodbe je zima, ja som v župane a z brucha mi trčí hadička. Nič príjemné, ale človek si na všeličo zvykne. Na internom oddelení sú samé babky a dedkovia. Len ja mladá, aj sa na mňa čudne dívajú. Je to tá najhoršia nemocnica, akú som kedy mala možnosť vidieť. Špina, všetko sa rozpadáva, zima, neútulné izby s jedným umývadlom pre všetkých. Ale lekárov tu majú z iného cesta. Ani nechápem, prečo tu ešte pracujú, prečo ich neodlákali na iné, kvalitnejšie vybavené pracoviská. Deň pred Vianocami ma pustia domov. Potrebujem čo najskôr predoperačné vyšetrenia a operáciu, ale cez sviatky taký tým nikde neoperuje. Musím čakať. Teším sa. Konečne budem doma, budem vidieť, ako moja dcéra rozbaľuje darčeky, ktoré som ešte v predstihu nakúpila. Ešte sa usmejem na toho milého primára, ktorý mi hovorí, že mi drží palce a že ma obdivuje za to, že sa viem usmievať. Som len zdvorilá a myslím na to, že idem domov. Na konci chodby sa rozplačem. Manžel ma drží.
Január 2008
Ešte stále dúfam, že keď ma pri operácii otvoria, tak zistia, že ten nádor je nezhubný, že to dajú von a bude dobre. Nikto mi nepríde povedať, aby som si nerobila ilúzie. Nemajú čas. Operujú. Moje spolubývajúce idú na operáciu deň predo mnou. Vidím, ako ich vezú naspäť na izbu. Malý rez, ktorý zakryjú gaťkami. To by ešte celkom šlo. Pokúšam sa ostať pokojná, ale k večeru sa môj strach stupňuje. Telefonujem so sestrou, ktorá býva v USA. Plačem, nevládzem ďalej skrývať strach.
Prebrala som sa na intenzívke. Všade sú hadičky, všetko hučí a pípa a každú pol hodinu sa mi automaticky zmeria tlak. Je mi zle. Veľmi zle. Manžel mi hovorí, aby som bola silná. Nevládzem byť silná. Videla som, keď ma dávali na posteľ, že mám zalepenú ranu cez celé brucho až dolu. Toto gaťky neskryjú. Moja prvá otázka je, či mi vybrali všetko, manžel prikývne. Takže je to zlé, horšie ako som dúfala. Ďalšie dieťa už nebude. Nevládzem rozmýšľať, nevládzem držať oči otvorené. Neviem, koľko je hodín, neviem od toho hučania spať, hlava ma strašne bolí. Tri dni ležím na intenzívke a zdá sa mi to ako večnosť. Okolo štvrtej v noci chodia sanitári umývať pacientov. Takí mladí chalani. V izbe je zima, sanitári očas aj vtipkujú. Musia umyť každého pacienta, je to ich práca. Je mi to nepríjemné, ale v danej situácii kašlem na ostych. Čakám ako na vykúpenie, aby ma konečne previezli na oddelenie.
Sanitár ma vezie na takej posteli s kolieskami na oddelenie a na dlhej rovnej chodbe ideme úctihodnou rýchlosťou. Keď sa vkotúľam do izby, spolubývajúce sú už mobilné. Ospravedlňujem sa im za trojdňové meškanie, veď som im sľúbila, že sa za pár hodín vidíme. Smiať sa nemôže ani jedna z nás – príliš to bolí... Potom mi porozprávajú, ako počuli, že ma operovali šesť hodín a kvôli tomu nezoperovali poslednú pani, ktorá mala ísť na sálu ešte v ten deň. Som šokovaná. Ešte stále mi nikto neprišiel nič povedať. Manžel zisťuje všetko o mojom stave a informuje ma. Ešteže ho mám.
Po dvoch týždňoch ma pustili domov. Operácia sa vydarila, metastázy sa nepotvrdili v žiadnom inom orgáne. Chemoterapia je nevyhnutná. Začínam už o týždeň...
Celé mi to dlho pripadalo ako v zlom sne. Akoby sa toto všetko nestalo so mnou, veď mne sa takéto veci nestávajú, veď ja takéto veci len čítam, alebo vidím v telke. Ja, tá silná, zdravá žena tesne pred tridsiatkou, ja mám rakovinu? To je zlý žart? Žial, nie je. Celá moja rodina je vydesená a ja spolu s nimi nechápem, prečo sa to stalo práve mne. Komu som ja ublížila, čo také som spravila? Je to boží trest? Z čoho to mám? Zjedla som niečo kontaminované? Čo bude, keď sa mi to vráti? Čo mám robiť, aby som nezomrela? Veľmi veľa otázok a ja stále hľadám odpovede.
Jeseň 2008
Už mi znova narástli vlasy. Nakúpila som si dvojo celých plaviek, dvojdielne niekomu darujem. Znova chodím po nemocničných chodbách, dcéra je chorá, ideme k lekárke. Onkológia sa ma už týka, chodím tam na kontroly. Nesedia tam len babky a dedkovia, sedia tam aj mladí ľudia. Ja som v čase diagnózy ešte nemala tridsať.
Ponaučenie na záver:
Aj keď si myslíte, že ste zdraví, neznamená to, že sa o svoje zdravie nemusíte každodenne starať, aby ste neochoreli. Prosím zamyslite sa nad tým pre dobro vašich detí a vašej rodiny. Rakovina je záľudná. Väčšinou vo vás rastie a rozmnožuje sa bez toho, aby vás niečo bolelo. Robte prevenciu aj keď sa vás onkológia netýka. Všetky informácie sú na webe, stačí hľadať. Chodťe každý rok na preventívne vyšetrenie k obvodnému lekárovi. Choďte k lekárovi, keď ste chorí, čo najskôr. Ženy, chodťe pravidelne na gynekologické prehliadky. Prehliadky nezabránia vzniku rakoviny, ale môžu zachrániť váš život. A ten predsa zato stojí.
