Moja babička opisuje svoje tri pôrody s ľahkosťou a samozrejmosťou. Keď pocítila sťahy maternice, poslali pre pôrodnú babu, zohriali vodu a pripravili všetko potrebné na príchod malého človiečika. Babica prišla, babka porodila, dieťa priložili na prso, umyli a obliekli ho a išlo sa spať. Žiadne nástrihy, šitia a kliešte. Žiadne inkubátori a celonočné pozorovanie dieťaťa. Babkyne deti sa narodili v spálni, do vône naškrobených obliečok, do teplého náručia svojej matky. Bez zbytočného kriku, plaču a komplikácií. Babka mi pred mojím pôrodom opisovala pôrodné bolesti ako menštruačné kŕče. Keďže ona ich mávala každý mesiac, bola zvyknutá. Ja som na ne zvyknutá nebola a tým pádom som žiadala epidurál. Zo strachu z bolesti. Zo strachu pred stratou kontroly nad vlastným telom pred cudzími ľuďmi. Moje dieťa sa narodilo v studenej vykachličkovanej miestnosti, do ostrého svetla a za zvedavých pohľadov celého personálu pôrodnice. Žiadna pohoda, tá doba je asi nenávratne preč. Bol aj nástrih, šitie a moje dieťa trávilo prvú noc plačúc v inkubátore. Mohlo ho tráviť vedľa mňa, bola by som ho zohrievala vlastným telom ako to za starých čias robila babka.
Chcem mať aj druhé dieťa. Pred pôrodom budem mať strach, ako každá žena. Už ani nie tak z bolesti ako z ľudí. Budem sa báť, že natrafím na ofrklých lekárov a arogantné sestričky, že nebudem mať svoje súkromie v tých najintímnejších chvíľach. Ale do nemocnice pôjdem – tiež zo strachu – pred komplikáciami. Len dúfam, že moja dcéra bude raz rodiť v pohode a ja jej nebudem rozprávať hrôzostrašné príbehy dnešných žien, ktoré rodia na pôrodných sálach nechané napospas dobrej vôle zle plateného zdravotníckeho personálu.
