Čašník nás už pozná, chodíme sem často aj s dcérou, na terase popíjame kávu a malá sa hrá na dvore. Spýtala som sa ho, ktoré jedlo z tejto špeciálnej ponuky hosťom najviac chutí, aké je to klokanie a pštrosie mäso. Odpovedal slušne a diplomaticky, že túto otázku mu kladie skoro každý hosť a zatial každému chutilo. A že mäso má bližšie k divine – veď sú to vlastne divo žijúce zvieratá. Objednali sme si pštrosí stejk (asi len kvôli sympatiám ku Skippy sme nejedli klokanie) so sladkokyslou omáčkou a zistili sme, že čašník mal pravdu – mäso bolo červenkasté a chuťovo sa asi najviac ponášalo na divinu. Takto som uspokojila svoju zvedavosť a po večeri som skonštatovala, že to bola fajn skúsenosť, ale radšej zostanem pri našej domácej hydine.
Večer ubehol rýchlo, konečne sme mali možnosť znova sa porozprávať v kľude aj o témach, ktoré človek nevyťahuje pri prebaľovaní dieťaťa. Ináč, po narodení dcéry sme si naozaj museli hľadať príležitosť na nerušený rozhovor, pretože dieťa zaberá všetok voľný čas. A večer, keď malá konečne zaspí, sme veľakrát natoľko unavení, že zvládneme akurát prepínať telku, alebo rýchlo vyžehliť a ísť spať. A pritom komunikácia je základom spolužitia, nielen v manželstve. Odvtedy si cením každú hodinku, kedy malú stráži moja mama a my máme „rodičovské voľno“.
Oslava nášho štvrtého výročia svadby sa teda vydarila. Keď sa pozerám na tie štyri roky alebo na tých šesť rokov, čo sme spolu, mám pocit, že sme za tú dobu stihli strašne veľa. Kúpili sme si byt, išli sme na prvú spoločnú dovolenku, manžel začal podnikať, zobrali sme sa, počali a porodili sme naše prvé dieťa, snažíme sa ho vychovávať. Plánov ale máme dosť na ďalších desať rokov a dúfam, že keď sa vtedy zamyslím, čo sme za tie roky robili, tak budem rovnako spokojná so svojím životom. Lebo za svojho manžela by som sa vydala aj teraz, bez sekundy zaváhania. A príčinou nie sú tie krásne svadobné šaty, po ktorých stále túžim... J
