Tieto červenovlásky, ktoré chcem ukázať sedia. Je to maľba smaltom na smalt, odborne email.
Táto dievčina sedí na gauči a češe si vlasy. Tvary a farby vytvárajú pevnú kompozíciu. Červená farba má dve horizontálne línie a rámcuje výjav. Na hornej časti kompozície červené vlasy vytvárajú oblý tvar, ktorý sa kloní doprava a na dolnej časti v zrkadlovom odraze červený gauč sa zaobľuje doľava, čím je kompozícia uzavretá. Zvislé tvary vytvára svetlá tvár s dlhým krkom na hornej časti a v dolnej nohy ženy sú dve takmer rovnobežné, svetlé zvisle tvary tej istej farby. Svetlé ruky narušia jednotvárnosť zvislých tvarov horizontálnym umiestnením, v miernych uhloch.
Telo ženy v kontrastnej tmavej modrej má oblé tvary. Dosiahlo sa to zapustením čiernej farby do okrajov okolo modrej. Na stehnách, bruchu a na prsiach má modrá farba menšiu hustotu a vytvorila svetlejšiu časť, ktorá naznačuje oblosť.
Takto to vyznieva veľmi sofistikovane a premyslene, ale nie je to tak, a dovoľte, o chvíľu to vysvetlím.
Prejdime na tvár.
V jednom oku sa čierna zrenička stratila, asi vsiakla do podkladu. V tomto prípade oprava nie je možná, ale nechcem byť taká prozaická, tak parafrázujem Maťa Ďurindu a napíšem, že sa utopila v modrom očku rozliatych snov (a vín). Ústa ako keby spievali, ale možno víta milého, na ktorého čakala.
Musím sa priznať, ja som to maľovala.
Aby som to uviedla na správnu mieru, chvíľu som pracovala na takom pracovisku, lupienkovou pílkou som pílila do plechu obrázok, ktorý priložili na smaltovaný hrnček a nastriekali vzor. Nie túto ženu, ale tradičné, ručiace jelene. Alebo iné. Ja som iné kreslila, na jelene tam bol jeden pán, ktorý vedel jelene kresliť. Jeho inšpirovali jelene. Ja som mala predlohu na vzory, nemohla som využiť vlastnú tvorivosť, preto som tam bola iba krátko.
Niekedy som nenápadne prešla po dielni, robili tam všeličo, z pece práve vychádzali biele vypálené dvierka na kachle. Z chybných som si vypýtala dve a či mi požičajú trochu farby na smalt, že by som niečo namaľovala.
,,Maľuj si, ak chceš!".
Vtedy som namaľovala dievča na gauči, veľmi rýchle, nebolo kedy vymýšľať. Musím povedať, že rozrobená farba na smalt je ako hustá smotana nevýraznej farby nie je ľahké rozoznať jednu od druhej. Aj čierna je nevýrazná. Sýtosť spolu s leskom nadobudne až po vypálení. Preto maliar musí mať skúsenosť ako to robiť, čo ja som vtedy nemala, ale priznávam, že najlepšie veci som v živote urobila bez rozmýšľania. Cez to všetko toto dobre vypálilo. Vlastne aj vypálilo, aj dopadlo.
Dala som namaľovaný smaltovaný plech na linku, ktorá sa s miernym natriasaním posúvala dookola, dopredu a vchádzala do vypaľovacej pece. Po krátkom čase s natriasaním z pece vyšla vypálená. Pec bola celý čas otvorená. Linka sa posúvala stále dopredu a viezla výrobky, kým nevychladli na správnu teplotu, pri ktorej sa mohli chytiť v azbestových rukaviciach a preložiť z linky na palety.
Na uvoľnené miesto dali čerstvo nastriekanú smaltovanú vec tak, aby prstami neporušili jemný poprašok smaltu. Kolobeh pokračoval smerom k horúcej peci, linka išla znova vnútrom pece presne taký čas, kým sa smalt vypálil. Netrvalo to dlho, linka nikdy nezastala, pohyb linky z bodu A do bodu B bol presne vyrátaný. Pec bola nízka, podlhovastá a v jej blízkosti bola neskutočná horúčava. Myslíte, že pracovníci nosili ochranný odev? Nie, mali šatové zástery na holom tele, boli to samé ženy.
Toto sú tie druhé smaltované plechové dvierka na kachle. Namaľovala som tam druhú ženu, ktorá ma tak isto červené vlasy a sedí na podobnom gauči. Sedí a čaká. Pravdaže na milého, ale asi dlho čaká, lebo nevyzerá nadšená, mačka je strapatá od hladkania a gauč je vysedený.
Prišiel.
,,Ľúbiš ma?" pýta sa žena.
Zase to isté. Ženy nedajú pokoj!
,,Milujem ťa!"
Správne táto veta musí odznieť, hoci aj viackrát, aj ľúbim aj milujem. Vtedy sú bozky sladšie, zážitok hlbší. Musí niečo poetické povedať. Požičia si slová od Elánu.
,,Chcem sa napiť, šaty odhoď preč!"
Tu príbeh vrcholí, ďalej vymýšľanie je vo vašej réžii!
Ale mám tu ešte jednu ženu na gauči, ktorú namaľoval svetoznámy umelec.
Amedeo Modigliani,
1884 - 1920
Taliansky umelec žijúci v Paríži, študoval vo Florencii, obdivoval renesančných maliarov, ale inklinoval k moderným formám tvorby. V Paríži spoznal Pabla Picassa, zakladateľa kubizmu a André Bretana, básnika, teoretika surealizmu. Obdivoval ich a priatelil sa s nimi, ale sa ostro ohradil, ak sa niekto snažil zaradiť ho do hociktorého z umeleckých štýlov.
Bol plodný umelec, denne nakreslil 100 kresieb, ale málo prác predal, nezodpovedali súdobému vkusu. Olejomalieb a sôch spravil 300 za svoj krátky život. Povestné sú jeho akty a portréty žien. Najmä zasnené tváre s mandľovými očami.
Jeho diela boli rozhodujúce pre vývoj moderného umenia.
