Osud Indiánov poznám zo starých filmov, napríklad Posledný Mohykán, z románu amerického spisovateľ menom James Fenimore Cooper. Narodil sa 1789, jeho život je vzdialený našej dobe, ale vytvoril kladného hrdinu, ktorý bojoval za spravodlivosť. A to nie je vzdialené dnešným ľuďom.
Bol prvý, kto realisticky opísal americký krajinu, lebo tam žil a poznal ju, tak isto osud Indiánov. Napísal 30 románov, z toho päť tvorilo príbehy zálesáka Kožená pančucha. Meno mal podľa jelenicových legínov, ktorými si chránil oblečenie. Bol to biely muž, zástanca Indiánov. Možno ste čítali: Lovec jeleňov, Stopár, Priekopníci = Pioneers = Pionieri, Posledný Mohykán a Préria.
V týchto dobrodružných románoch, písaných pre mužských čitateľov, je vykreslený osamelý život zálesáka s dobrými povahovými vlastnosťami a indiánskeho náčelníka Čingačguka (Veľkého hada). Ale aj ženy si prídu na svoje, okrem bojov je opísaný aj život ľudí a ich rodinné vzťahy, zodpovednosť, city, láska.
Za najlepšie dielo o Indiánoch je považovaný román Posledný Mohykán, ktorého dej je presne opísaná historická skutočnosť. Odohráva s v roku 1757 v auguste, počas pár dní na území dnešných Spojených štátov amerických, kde bojovali Francúzi proti Angličanov . Je to masaker anglickej posádky v pevnosti Wiliam Henry Indiánmi z kmeňa Hurónov, za tichého prizerania Francúzov, ktorým sa táto posádka vzdala.
Podľa dohody im mali umožniť odchod aj vojakom aj civilistom, konkrétne dvom dcéram veliteľa, ktoré sa prisťahovali za otcom. Spôsobí to niekoľkonásobný prebehlík, Indián z kmeňa Hurónov, ako pomstu veliteľovi, ktorý ho dal zbičovať, za podlé skutky, ktoré vykonal.
Mladý syn náčelníka Čingačguka, Unkas, sa zamiloval do jednej z dcér veliteľa, Cory a ona opätuje jeho city. Útok neprežijú a starý náčelník je posledný Mokykán, čestný muž, ktorý už nebude mať iných potomkov a jeho smrťou vyhynie jeho kmeň., v ktorom žili slušní ľudia svoj prostý život, podľa zákonov prírody a indiánskeho kmeňa.
Knihu som čítala ako žiačka a fandila som tým dobrým, ale bolo ich málo. Všetci boli zlí, povýšeneckí krutí a pomstychtiví. Aj bieli, aj červení.
Nedávno opakovali film z roku 1992. Bol to vynikajúci, dobre nakrútený film, aj tak mi nenapravil názor o vtedajších ľuďoch.
Bieli prišli do cudzej krajiny obsadiť ju, ukradnúť. Boli zlí! Ani Indiáni nemali všetci pozitívne charaktery. Nevedela som sa s tým vyrovnať a teraz vidím paralelu v ukrajinskej vojne. Jeden národ chce ukradnúť druhému niečo, ba všetko, čo sa dá. Čo sa nedá ukradnúť to zničia.
A domáci? Chránia si svoju vlasť!
Ale nie všetci, mnohí odišli, nechcú tam zomrieť, ich smrť nepomôže , už je to pasé. Nechcú ani ostať, aby žili v malých rezerváciách.
Indiánske rezervácie sú výkladná skrine Ameriky. Pozrite, ako pekne sme sa zachovali k Indiánom. Je o nich postarané. Len nech sa nám nemocú pod nohami a neukazujú sa na oči, aby sme nemali výčitky svedomia, že tak málo ich prežilo a umierali násilnou smrťou. Z 350 miliónov obyvateľov USA ostala hŕstka. Sami sú si na vine, príliš bojovali, boli nepoddajní.
