Ako sme neprehovorili nevestu
Ideme po ceste, ktorá vedie k zámku. My sme partia chalanov od desať do dvanásť rokov, len ja mám trinásť, ale nevytŕčam z radu. Ja som nízky, akosi pomaly rastiem. Môj rozum pracuje rýchle, telo rastie pomalšie. Hádam sa to raz zrovná. Chodíme k sobášnej sieni, postávame, čakáme, že nás ponúknu zákuskami.
Je sobota popoludnie, vykračujeme si hore kopcom, srandujeme, smejeme sa, doberáme sa, spomíname, keď nás pred týždňom na svadbe ponúkli nielen zákuskom, ale nám poliali aj do pohárika. Že čo to bolo? Nuž, ktovie, zatiaľ ani jeden z nás nie je odborník na alkohol.
Fľašu mal na starosti taký mladý chlap a toho sme ukecali, aby nám nalial.
“Len ochutnať, tak trošku na dno nalej,” vravím mu preskakujúcim hlasom, lebo mutujem. Mladý nahne fľašu nad pohárik, ale to sa nedá, že len na dno. Pohárik je zakaždým skoro plný. Nalial niekedy doplna, niekedy do polovice, ale aj on už dačo odpil, tak nebol skúpy a my sme vypili. Každý trošku, ale nepohádali sme sa, každý vypil koľko si trúfol a podal ďalej, aby doma mama neodhalila, keď prídeme domov, že sme pili. V škole sa nesmú deti biť, ale doma mama má takú rýchlu ruku, že by ste neuverili. Preto sme radšej iba odchlipli. Ja som vyzunkol do dna, lebo som najstarší.
Teraz si vykračujeme do kopca. Už počujeme, autá trúbia, vlečú sa hore kopcom, zoradené za sebou. Dnes začínajú skoro, asi bude viac svadieb. Väčšinou je len jedna, prípadne dve, lebo tu je to honosné, na vysokej úrovni, pre tých, ktorí si zaplatia.
Autá prefrčali okolo nás, my vždy počítame, dnes ich je sedemnásť, čo je rekord. V eufórii trúbia, biele stužky na autách vlajú, my kričíme, kývame im, tešíme sa, že vydávajú dcéru a od radosti nás pred zámkom ponúknu koláčmi. Niektorí chalani sa chcú rozbehnúť, aby sme boli tam, keď vystupujú z áut, ale to sa nedá. Cesta je dlhá a strmá. Ak by sme bežali do kopca, boli by sme udychčaní, zaprášení žobráci, nič by nám nedali. My musíme byť ako svadobčania. Ja sa vyznám, mám svoju filozofiu. Nebudeme bežať, pôjdeme krokom. Ponúknu nás, keď budú vychádzať. Neprídeme o zákusky.
Vykračujeme do kopca. Oproti nás z kopca ktosi beží. Veď je to nevesta! Plače, nahlas plače a beží. Dlhá sukňa sa jej moce popod nohy. Tá ešte spadne. Zafúkal vietor, závoj sa jej zdvihol a omotal okolo hlavy, že ani nevidí. Chce si ho odhrnúť z tváre, ale v jednej ruke má kyticu, v druhej si drží sukňu. Chúďa nevesta, má problém.
Dobehla k nám. My sme zastali, ona beží ďalej.
“Kde bežíš?” pýtam sa jej, lebo ja som hovorca skupiny. Nič nehovorí. Líca má čierne od roztečenej farby, ktorá tečie so slzami.
“Pomôžeme ti?” bežím popri nej.
“Nepomôžete, chalani, nepomôžete.” Potkla sa, spadla, v krásnych bielych šatách sa váľa v prachu cesty a určite sa oškrela od štrku, ktorý tu nasypali na klzkú cestu v zime. Pomáhame jej postaviť sa, oprašujem ju. Šaty sú zničené, ale ja jej vravím, aby sa vrátila.
“Vráť sa, prečo si ušla z vlastnej svadby.”
“Nepochopíte, ste veľmi mladí.” Oceňujem, nepovedala, ste decká. Sme mladí. Beží ďalej, ale pomalšie, opatrnejšie ja bežím s ňou a ešte dvaja chalani sa tiež rozhodli, že oželejú zákusky. Závoj jej zakrýva výhľad, tak mi podá kyticu. Bežím pri nej s kyticou a ona si teraz drží sukňu, aj závoj.
“Daj si to dole z hlavy, ak sa nechceš vrátiť. Ale ja byť tebou, by som sa vrátil. Je to tvoja svadba, ženích na teba čaká. Prečo si ušla?”
“Lebo môj ženích je debil.” Silné slová, ale pripúšťam, môžno je debil.
“Čo urobil?”
“Čo neurobil, vieš, o to ide!”
“Tak čo neurobil?”
“Nuž, čo? Ten, ktorý sobáši, sa pýta, že beriete si tu prítomnú, alebo niečo také, na čo sa odpovedá áno. A on nič.”
“Nič? Prečo nepovedal áno?”
“No, lebo je debil.” Fakt. Ak ju nechcel, tak nemal s ňou tam stáť. A keď tam stál, mal povedať áno.
“A potom?”
“Potom svedok, ktorý vždy stojí za ženíchom ho štuchol, že povedz áno, ale asi ho posotil silnejšie ako mal, lebo Jano spadol na kolená a potom na štyri. Hostia sa začali rehotať, asi už mali vypité, tak Jano vyskočil, ako keby ho sršeň uštipol. Pustil sa do svedka, do svojho kamaráta, bili sa, váľali sa po zemi. Za takého sa mám vydať?”
“Ale to si nespravila dobre. Iba mali vypité. Oni vytriezvejú a bude ich to mrzieť. Nevesta, vráť sa, veď je to tvoja svadba. Ja pôjdem s tebou hore, ja tam každého poznám, pustia ťa dnu, tak poď!”
“Nejdem.”
“Teraz je svadba platná, už si vydatá?”
“Neviem, asi nie.”
“Tak vidíš! Poď vrátime sa.”
“Ja už nechcem.”
“Kde teraz pôjdeš?”
“Na autobus.”
“O takomto čase tu nič nepôjde. A ty nemáš kabelku, to znamená, že nemáš peniaze.”
“Nech! Niekto ma zvezie.”
“Dobre, ja ti stopnem auto, zavedieme ťa, tuto s chalanmi, na cestu, po ktorej chodí veľa áut. Možno by ťa môj ocino odviezol, bývame tu pod zámkom.”
“Ďakujem ti, si dobrý chlapec. Aj vy ste chalani zlatí, že mi pomáhate.”
Prišli sme na cestu, po ktorej frčia autá. Celá partia stojíme pri ceste, ja zakaždým dvíham ruku, ako keď policajt ukazuje autám stop. Nikto nereaguje, autá nezastavujú. Až teraz. Spomaľujú, pozerajú na nás. Bežím k nim. V aute sú mladí, je ich plno, ale jedna osoba by sa zmestila.
“Toľkých nemôžem zobrať,” vravi vodič.
“Nie, iba nevestu vezmite.”
“Čo sa jej stalo?” pýta sa zhrozený mladý chlap a zíza na ufúľanú nevestu.
“Ona vám povie, len jej pomôžte.”
“Nastúpte si,” kričí neveste.
“Chalani, dajte mi pusu na rozlúčku,” vraví nevesta a skloní sa k nám. Chalani ju bozkávajú na líce. Ja ju chcem pobozkať na ústa. Má ich namaľované, chutí to, ako jahodový koláč. Obliznem si ústa, chutné. Predsa som dostal očakávaný zákusok.
