Storočná story
„Môj otec bol Edvin Bihari,” povedala prastará mama Katalin, “známy huslista v najlepších kaviarňach Budapešti.“
„Bol rok 1912 a on mal šestnásť rokov. Hral v slávnej kaviarni Kráľovská koruna s kapelou, ktorá sa volala Žiga cigáň mužika. Vtedy bola cigánska muzika veľká móda. Aj bieli sa robili, že sú Cigáni, aby tam mohli hrať. Boli to cigánsky baróni hudby. Môj otec bol biely, on sa nemusel za nikoho vydávať, jeho chceli v každej kapele, bol veľmi nadaný muzikant.
Žigovci boli prevažne čierni, alebo každý z nich mal aspoň kvapku cigánskej krvi. Iba starí Žiga bol čierny, nefalšovaný Cigáň, a bol to môj starý otec. Jeho kapela bola vychytená, preto v nej chcel hrať nadaný, mladý Edvin. Tá kaviareň, ktorá si získala Žigovu kapelu, mala zabezpečených najlepších, najbohatších hostí.
Kvôli Edvinovi tam chodili vznešené, mladé grófky a barónky. Celé dni sedeli v kaviarni, počúvali hudbu. Okolo kaviarne stáli drahé koče so zapriahnutými koňmi. Vtedy sa príslušnosť k vysokej spoločnosti merala drahým kočom a vzácnymi koňmi. Keď muzikanti mali prestávku, huslistu pozývali slečny, aby sa s nimi previezol po promenáde. Vtedy patrilo k dobrému tónu previezť sa po Štefánii na drahom koči, v dobrej spoločnosti.
Poznal sa s tými najbohatšími a najžiadanejšími dievčatami, vhodnými na výdaj. Krútili sa okolo neho, mohol si vyberať. On sa s nimi povozil, ale ani jednu z nich nechcel. Myslel na krásnu Katalin, Žigovu dcéru. Hoci mala iba dvanásť rokov, taká bola krásna, že na budapeštianske korzo v nedeľu popoludní prišlo toľko mužov, že sa riadne ani korzovať nedalo. Nikto si nedovolil prihovoriť sa jej, bola ešte dieťa, ale každý ju chcel vidieť.
Žigovcom ľudia hovorievali, že túto Katalin, keď vyrastie vydáte za nejaké knieža, ale oni povedali, že iba za toho, koho si ona vyvolí. Má čas, môže sa korzovať s mamou.
Na ďalší rok Žigova muzika hrala v kaviarni Gundel a to bola ešte drahšia a vznešenejšia kaviareň. Tam bolo oveľa viac hostí na vysokej úrovni a nebolo im ľúto míňať peniaze. Starý Žiga zarábal toľko, že sa iným kapelám ani nesnívalo. Peniaze nerozhadzoval, šetril dcére na veno. Nielen dcére, ale celej rodine odkladal na horšie časy. Bol dosť múdry, prežil už všeličo, dve manželky pochoval a tretiu si zobral bielu, potvrdzovala jeho spoločenské postavenie v Budapešti. Vedel, že takýto dobrý život nemôže vydržať navždy,“ povedala prastará mama.
Potom poprosila syna, aby ďalej rozprával on, veď to stokrát počul aj od nej, aj od svojho starého otca Edvina. Ona si musí trošku ľahnúť, je unavená, rozbolel ju chrbát.
Starký sa rád ujal funkcie rozprávača a tešilo ho, že mládež javí taký veľký záujem o minulosť.
„Pán Bučko, ja to raz spracujem,” povedal Braňo. Neviem ešte čo z toho vytvorím, lebo ja musím dozrieť. Ale teší ma, že sme počuli o šestnásťročnom Edvinovi, lebo my dvaja s vašim Oňom, máme tento rok tiež šestnásť. Asi je to vek rozhodnutí. My sme sa rozhodli pre umenie, divadlo a film. Ja budem režisér, Oňo herec, možno aj hudobník a raz dokonale zahrá rolu Edvina Bihariho, lebo sa na tú storočnú fotku neuveriteľne podobá. Čaká nás krásna budúcnosť, to jasne vidím. Pokračujte, my vás pozorne počúvame.“
„Dobrý život, veru nevydržal,“ pokračoval pán Bučko, „ale ešte jeden rok a ďalší polrok bol vynikajúci. Takmer dokonalý. Edvin si kúpil auto s otvorenou strechou, značky Bugatti, lebo zrazu nie kone, ani koče, ale autá boli znakom príslušnosti k dobrej spoločnosti. Mladí, moderní muži si kupovali autá.
Muzikanti hrali v čiernom fraku s motýlikom, alebo v kniežacej uniforme, akú nosili členovia cisárskej rodiny a mladý Ferdinand, cisárov syn. Mali nebovomodrý kabátik so zlatými gombíkmi a červenou šerpou krížom cez prsia.
Muzikanti boli mladí fešáci, teda okrem starého Žigu, úplne všetci. Najkrajší z nich bol samozrejme Edvin, mal bielu tvár, čierne vlasy a svetlé, žiarivé oči. Dievčencom sa z jeho krásy tajil dych. A keď hral..., ženy nemohli odtrhnúť oči, od jeho štíhleho, svižného tela v elegantnom pohybe.
Mal osemnásť rokov, keď sa dal vyfotiť vo foto salóne, lebo to prišlo do módy. Ľudia boli nadšení z fotografie, ktorú si mohli odniesť z fotografického salónu. Fotili sa, lebo to nebolo drahé a chceli mať pamiatku, ako vyzerali, keď boli mladí. Máme jeho storočnú fotku s husľami, všetci ste ju videli.
Starý Žiga si pomyslel, že fotografia je dobrá vec, ale nie je nad obraz namaľovaný na maliarske plátno olejovou farbou. To vydrží veky, storočia. Svoju krásnu dcéru Katalin dá namaľovať v životnej veľkosti olejovými farbami a zaplatí dobrému maliarovi.
Vtedy bol v Budapešti vychytený taliansky maliar, ktorého meno si už nikto nepamätá, ale vtedy si ho vážili. Vedel krásne zachytiť jemnú pleť mladého dievčaťa, jas žiarivých oči, nežnosť mladých pier. Bolo to drahšie, ale Žiga chcel, aby mali pamiatku na krásu, ktorá nie je navždy a vekom sa pominie. Katalin mala štrnásť rokov. Ten obraz vidíte zavesený tu na stene a je krásny.
Už vedela, že iba Edvin je ten pravý, ale nepatrilo sa jej s mladým mužom hovoriť. Kým ju neuviedli do spoločnosti, nemohol sa o ňu uchádzať. Jej čas ešte neprišiel. Ešte jeden rok musia bez slova čakať.
Ale niečo sa stalo. Zastrelili Ferdinanda, syna rakúskeho cisára, následníka trónu. Stalo sa to 28. júna. Z toho bude vojna, hovorili všetci. A bola. Bol rok 1914 a vojna bola na spadnutie. Ten dobrý život, keď bohatí ľudia celé dni trávili v kaviarni, jedli najlepšie jedlá, pili šampanské a počúvali cigánsku muziku sa zrazu vytrácal. Mocnosti vyhlásili vojnu.
Mladí muži išli bojovať, išli umrieť na front. Kaviarne už neprosperovali. Kapely nezarábali, neboli také slávne a huslisti takí obdivovaní. Keď sa neumieralo, vtedy sa pilo do nemoty a zabávalo do zbláznenia, ale už to nebolo vznešené a elegantné. Bolo to úbohé, užialené a tragické. Pri hudbe sa plakalo, smoklilo, spomínalo na staré, dobré časy a muzikanti stratili svoju vznešenosť.
Kapely sa rozpadli, niektorí umreli vo vojne, niektorí odišli inde šťastie skúsiť, ale nikde to nebolo lepšie. Svet bol chudobný, chlapi boli zmrzačení. Mnohí nemali nohy, niektorí muzikanti prišli o ruku. Už nemohli hrať, sedeli pred kostolmi s klobúkom na zemi a žobrali.
Žiga povedal, že v tomto drahom meste všetky našetrené peniaze minú, nič im neostane. Pôjdu radšej domov, tento krásny dom predajú, na dedine kúpia chalúpku, prežijú, jedlo si dopestujú a prečkajú. Vojna nemôže dlho trvať. Radšej budú mať mozole od sedliackej driny, ale našetrené peniaze si odložia. Bude po vojne a budú zase hudobníci.
Zbalili sa a išli. Prežívali, iba krásna Katalin chradla. Už neuvidí Edvina, ostal tam niekde v obrovskej Budapešti, už sa nestretnú. Milovala ho vrúcne, celým srdcom. Nikdy spolu nehovorili, ale bola si istá, že aj on ju miluje. Teraz musia na seba zabudnúť.
Žiga mal viac detí, ale na dedinu pri Krtíši s ním išla iba manželka a dcéra Katalin. Ostatné deti už boli preč z domu, mali svoje rodiny všetci boli muzikanti na vysokej úrovni. Nevedel kde teraz žijú, kde ich osud zavial. Vojna všetko pokazila, ale už sa chýlila ku koncu. Môžu byť zase muzikanti, ľudia, ktorí prežili vojnu sa budú chcieť zabávať.
Ušetrené peniaze zakopal. Vykope ich, hneď ako bude treba. V Budapešti si kúpi veľký dom a založí kapelu. Nadviaže na bývalú slávu, prihlási sa v niektorej kaviarni, kde hrávali. „Žiga cigáň mužika“ bola taká slávna, že si ju musia pamätať. Žiga sa rozhodol sondovať možnosti.
11. novembra 1918 zvonili všetky zvony. „Vojna sa skončila,“ odovzdávali si správu.
Ľudia hovorili, že medzi Krtíšom a Budapešťou je teraz akási štátna hranica. Rakúsko-Uhorsko sa pominulo a my sme ostali v Československu, Budapešť je v Maďarsku. Štátne hranice stráži pohraničná stráž a bráni ľuďom, aby prešli.
Od jedného sedliaka si požičal koňa a povedal si, že keď bránia prejsť po ceste, prejde cez horu. Poznal široké okolie, ako chlapec pochodil všetky hory, lesy, vyberal vtákom vajcia z hniezd, aby mal pekný hlas. Poznal cestičky, chodili s bratmi kade chceli, neboli hranice. Prejde, nechytia ho.
V Budapešti ho stíhalo jedno sklamanie, za druhým. Život v meste bol ešte drahší, ako keď pred rokmi odchádzali. Kaviarne boli zdevastované, majitelia sa zmenili. Žiga cigáň mužiku si nepamätali. Ak áno, rovno povedali, že teraz by si nenajali muzikantov, lebo nie je z čoho platiť. Dom by si mohol kúpiť iba malý, zničený, do opravy by potreboval viac peňazí, ako má.
Nestretol jediného z jeho bývalých muzikantov. Musel by zložiť kapelu z neznámych a ktovie či by z nich znova bola dobrá, uznávaná kapela. Chodil na koni po meste, ale tam bolo takých viac. Chúlili sa do svojich chatrných šiat, pred ostrým novembrovým vetrom, ktorý sa preháňal po meste. Nepáčili sa mu ani ľudia, zdalo sa mu, že zvlčili, divými očami pozerali, koho by mohli ozbíjať. Už sa rozhodol, že sa vráti domov.
Doma vykope peniaze a kúpi ten najväčší dom v Krtíši. Na to má peňazí dosť a ešte im zvýši aj dcére na veno, aby ju dobre vydali za bohatého, bieleho a váženého muža. Ostane im aj na živobytie do tých čias, kým nezačnú s nejakou muzikou zarábať. Vybalia svoje drahé šaty a budú dobrá rodina, bohatí ľudia z Budapešti. Všetci si ich budú vážiť, nikto nepovie, že sú Cigáni, lebo nie sú, alebo teda len čiastočne.
Opráši staré futrály, vyberie z nich vzácne hudobné nástroje s pekným zvukom a založí kapelu z mladých chlapcov, výrastkov, ktorí majú nadanie. Toto je v týchto časoch jediné riešenie. Naozaj nemá význam vrátiť sa do Budapešti. To čo bolo, už nie je a už nebude. Starý svet zanikol.
Obrátil koňa, že zase tajne prejde hranice, keď v tom vidí po chodníku ide kontráš z kapely.
„Joži, Joži, ty žiješ?“
„Žiga,“ rozbehol sa k nemu kontráš ako k spasiteľovi. „Prišiel si oživiť našu mužiku?“
„Veru, mal som taký úmysel, ale, chlapče, nedá sa.” Porozprával mu, ako ho všade odmietli, jeho, slávneho Žigu.
„Verím ti, ale ty si vieš predstaviť, keď teba odmietli, so mnou ani slovo nestratili a niekde ma aj zo schodov skopali.“ Chlapi sa smutne dívali na seba. Žiga mu povedal, aký má plán a Joži sa pred neho hodil na kolená a prosil ho.
„Žiga, vezmi aj mňa. Lepšieho kontráša nenájdeš!“ Žiga bol rád a rovno mu to povedal, že potrebuje muzikantov.
„Tak prečo nezavoláš Edvina?“
Žigovi poskočilo srdce.
„Joži, ty vieš kde ho nájdeme?“ Edvina chce najviac na svete. Skoro tak veľmi ako jeho dcéra, ktorá doma chradne z lásky k huslistovi. Spolu vyhľadali Edvina a Žiga mu porozprával, aký má plán, ako si to premyslel, že budú hrať, budú žiť v Krtíši.
Edvin ani chvíľu nerozmýšľal a povedal, že ide. Tu hrá za almužnu v lacných putikách, lebo drahé sa neprevádzkujú. On už nikoho nemá, rodina mu vymrela v tejto vojne. Muži od zranení, ženy zo žiaľu. Je mladý a osamelý a spomína na krásne časy, ktoré prežil so Žigovou kapelou.
„Báťa Žiga, dcéru si vydal?“
„Nie, čaká na teba.“
„Tak poďme!“ Zbalil svoje drahé husle, všetky svoje obleky, v ktorých vystupoval dal do auta a povedal, že naštartuje a môžu ísť.
Ibaže bol tu jeden malý problém. Boli to hranice, cez ktoré budú musieť prejsť. Auto nemôže prejsť cez horu a keby sa to aj dalo, motor je hlasný, vrčanie začuje pohraničná stráž. Cez tie hranice oni nepôjdu tajne, ale verejne a s veľkou pompou. Pôjdu ako vládna delegácia, na parádnom vyleštenom červenom aute, v cisárskej rovnošate, v ktorej hrávali.
Edvin bude cisárov syn, lebo tak vyzerá, kontráš bude osobný šofér následníka trónu. Žiga si kúpi od niekoho takú parádnu uniformu, ako sa len dá a bude jazdecká čestná stráž pri aute, na vyčesanom koníkovi, so slávnostnými stužkami na postroji.
Takto vystrojení sa vypravili smerom k hraniciam a keď boli na dostrel, Edvin sa postavil v otvorenom aute, kráľovsky sa narovnal, vysoko zdvihol hlavu a pravou rukou salutoval. Žiga na koni sa tváril ako ten najdôležitejší človek z cisárovho dvora. Hraničiari v úžase ukazovali prstom, že následník trónu, budúci cisár sa tam vezie. Ktorí, ten čo ho postrelili? A či ten nezomrel? Nuž, asi nie, veď vidíte! Kľakli na jedno koleno a sňali čiapky z hlavy.
Takto prešiel budúci cisár aj so svojou suitou strážené hranice a zamierili rovno na hlavnú ulicu v Krtíši. Zastali pred najväčším domom a Žiga sa opýtal, či je na predaj. Nebol, ale majiteľ si rýchle premyslel, že lepšie je dom predať aj s nábytkom, ako nemať čo do úst.
Ešte v ten deň sa uskutočnila kúpa a bývalý majiteľ sa okamžite odsťahoval. Za tie peniaze si kúpil čo chcel a úplne každému sa pochválil, aký vznešení ľudia z Budapešti si kúpili jeho krásny, veľký dom.
Svadbu vystrojili vo „Vigade.“ Na svadbe hrala už nová muzika. Ešte neboli úplne zohratí, ale Žiga udával tón, bol kapelmajster, Edvin bol primáš, Joži kontráš a mladí chlapci, ktorých prijali, hrali ako o dušu. Ešte v ten deň sa stali slávnymi.
Každú nedeľu popoludní vyhrávali pred Vigadom na Hlavnej ulici, aby sa ľuďom lepšie korzovalo. Priniesli kultúru zo slávneho mesta a Veľký Krtíš začali volať malý Budapešť.
Edvin Bihari s krásnou Katalin mali veľa detí. Chlapci boli muzikanti, dievčatá sa vydali za bielych, bohatých mužov. Najmladšia sa volala tak isto Katalin, poznáte ju, je to moja mama a vydala sa za bieleho hudobníka Jána Bučku z Budapešti, ktorý sa kvôli láske presťahoval do Krtíša.
Bol to môj otec, ale vidíte ja som nezdedil jeho bielu tvár. Silná nátura starého Žigu sa vo mne presadila. Neľutujem, tá štipka cigánskej krvi, ktorú máme, dávala mojej hudbe iskru a rozlet. So starým otcom Edvinom sme desať rokov hrali vo svete so slávnou Laternou magikou.
Kvôli budúcej manželke som zanechal cestovanie po svete a usadil som sa tu, lebo láska je to najlepšie, čo vás v živote môže stretnúť.
