27.kapitola
Stal sa opak
Na druhý deň ráno mu vibroval mobil vo vrecku. Bolo 7:46, doktor mal strašne veľa práce. Uvažoval, že teraz nezdvihne. Kto chce, zavolá znova, vo vhodnejšom čase. Je nezdvorilé takto zavčasu volať. Aspoň sa pozrie kto volá. Neznáme dlhé, záhadné číslo. Musí zdvihnúť, čo ak je to Petrin otec, hoci to bolo úplne iné číslo. Ten druhýkrát nezavolá. Ktovie koľko je u nich hodín.
„Prosím, doktor Bulla.“
„Tu je Peter Prepelka,“ ozval sa vzdialený zachrípnutý hlas. „Pán doktor, písali ste mi sms, že Petruška je v nemocnici.“
„Áno, vy ste jej otec.“
„Čo je s ňou, v akom stave je?“
„Pán architekt, odovzdám vám pána primára, on je kompetentný podávať informácie o jej zdravotnom stave,“ povedal vyplašený Peter, lebo v tejto chvíli nebol pochabý doktor, dokonca bol celkom rozumný a vedel, že teraz sa musí dať veľmi seriózna informácia otcovi pacientky, lebo nikto nevie, ako sa zranenia vyvinú a či tie hrozné zranenia prežije.
Trielil pochabo do pracovne pána primára. Sestry si pomysleli, že cíti sa na detskom ihrisku?
„Na linke je pán architekt z Dubaja,“ povedal a podával telefón do primárovej ruky. Primár na neho hrozivo zazeral, že bez prípravy musí hovoriť s otcom umierajúcej pacientky a nevie čo má povedať.
„Dobrý deň, pán architekt, tu je primár Alexander.“
„Primár Alexander? Ale my sa poznáme, nie?“
„Áno, pravdaže. Nejakých pár rokov sme čas trávili v tej istej spoločnosti.“
„Správne, spomínam si. Dostal som správu, že v nemocnici leží moja dcérka.“
„Áno, priviezli ju po prepade vo vile.“
„Chcem sa informovať o jej zdravotnom stave.“
„Je stabilizovaná v štádiu liečby,“ povedal opatrne primár.
„Teda nie je v umelom spánku?“
„V umelom spánku?“ zopakoval otázku, ktorú vyslovil Prepelka a spýtavo sa pozrel na Petra.
Tento čo narozprával otcovi pacientky, on je fakt pochabý. Takýmito rečami my nechceme vystrašiť príbuzných. Prekvapený videl, že Peter zúrivo prikyvuje hlavou, ústa tlmene vykríkli áno. Z obidvoch zaťatých pästí, vystrelili dva ukazováky ako šípy. Ten musí byť riadne nahnevaný na starého Prepelku. Hm, má pravdu, čo videl vo vile, to mu dáva právo.
„Uvažujeme o tom,“ povedal zase mierne a opatrne. „Má veľa zranení, neznesiteľné bolesti. Musíme jej podávať lieky proti bolesti vo veľkých dávkach. Je mladá, nedospelá, lieky liečia, ale majú aj vedľajšie účinky a tým účinkom na jej mladý organizmus by sme chceli predísť. V umelom spánku sa bude jej telo liečiť vlastným tempom bez veľkých dávok liekov. Bude monitorovaná, zranené vnútorné orgány odpuchnú a vtedy bude jasnejšie, čo sa neodvratne poškodilo. Operovať ju budeme až potom.“
Hovoril zrozumiteľnou ľudskou rečou, nie latinskými názvami, ktorým rozumejú iba lekári. Za svoju dlhú prax vedel, že z medicínskych výrazov sú ľudia zmätení a znechutení. Nechápu ich a automaticky sa naladia proti lekárovi, lebo majú pocit, že sa predvádza aký je múdry. Prípadne ešte horšie, že lekár hovorí nejaké všeobecné lekárske frázy, lebo nevie o ktorom pacientovi je reč. Najhoršie je keď si príbuzný pomyslí, že tento hajzel mi chce dať najavo, že ja som iba veľké h a malé o..., načo sa pýtam, keď aj tak ničomu nerozumiem. Tomuto sa vždy radšej vyhol. Teraz aj po zrozumiteľnom výklade ostalo na druhej strane telefónu ticho.
„Pán primár, ona je na tom tak zle?“ opýtal sa neveriacim hlasom.
To decko takmer zomrelo a otec neverí a situáciu zľahčuje. Tvrdý chlap, nezáleží mu na vlastnom decku.
„Prežila smrtiaci útok vo vile, tam je všetko zničené, vila je neobývateľná, ona prežila len zázrakom.“
„Všetko vybavím, určím človeka, ktorý zabezpečí opravy.“
O čom ten chlap hovorí? Opravy? Vila je dôležitejšia ako zranené vlastné dieťa?
„V banke sú trvalé príkazy na platby, všetko bude v poriadku,“ sebavedomo pokračoval pán na linke. Toto trošku naštvalo aj rozvážneho primára.
„Pán architekt, ja tak viem, že ona nemá peniaze ani na základné životné potreby už dosť dávno. V banke môžu byť trvalé príkazy, ale peniaze nie sú.“
„Ja to zariadim.“
„Odporúčam prísť osobne. Ja som bol po ňu sanitkou vo vile, čo pri bežných pacientoch nerobím, som primár, ale ja som ju operoval, je moja pacientka. Z nemocnice som ju prepustil ráno a večer ju prepadli. Až na druhý deň popoludní nahlásili prepad a volali k nej záchranku, preto som išiel aj ja. Som dospelý chlap, ktorý už všeličo zažil, vidím ľudí aj umierať, ale mal som čo robiť aby som sa nezosypal pri pohľade na miesto činu. Keby som tam nebol, odviezli by ju s mŕtvolami, v takom bola stave. Vyzerala mŕtva, celá čierna a krvavá od kopancov, nejavila známky života.“
Na druhej strane linky ostalo ticho.
„V skutočnosti bola, a je medzi životom a smrťou. Zranili ju večer a zranená ležala celú noc pri vylomených dverách v mraze až do druhého dňa, z radiátora vytekala voda a pacientka v tej mláke ležala do popoludnia, kým neobjavili, že vila bola prepadnutá a útočník zabíjal. Iný človek, by zomrel už z toho ležania na mraze, vo vode, ona žije a bojuje.“
Ticho sa prehĺbilo.
„Mali by ste priletieť a sám dať všetko do poriadku, potom sa vrátite tam, kde vás potrebujú. Musíte prísť do nemocnice a chytiť ju za ruku, aby pocítila, že sa o ňu staráte. Aj chorí v bezvedomí cítia prejavenú lásku. Nie je pri plnom vedomí a nevieme, ako to bude.“
„Je to také zlé?“
„Úprimne? Priateľ môj, my nevieme ako jej organizmus ďalej zabojuje. Jej zranené telo a mladá duša neviem koľko vydržia. Prežila horor. Prileťte!“
„Ďakujem za radu. Priletím. Zachovajte mi svoju priazeň!“
„Veľmi rád vás privítam.“
„Do skorého videnia.“
Vymenili si čísla telefónu, aby mohli si zavolať priamo, bez čakajte prosím, ste v poradí.
Pochabý doktor tam stál a čumel.
