Naše dieťa trpelo celú noc, zvíjalo sa v kŕčoch, ale dýchalo, tak som ho držala vo vani v teplej vode, v nádeji, že kŕče ustúpia. Ráno o 5-tej hodine som zobudila manžela, aby naštartoval auto, ideme na pohotovosť, dosť bolo utrpenia a bolesti.
Na pohotovosti som zakaždým vyskočila, keď sa otvorili dvere a vyšla sestra, ale povedala, že prednosť majú pacienti, ktorých priviezla záchranka. Áno, chápala som, ak ich priviezla záchranka, sú súrne prípady.
Sestrička pozrite sa, vidíte ako synček trpí, sme tu od rána, prosím , pomôžte mu!
Nemôžem!
Bolo dvanásť hodín, čakali sme od rána a my sme stále neprišli na rad. Syn bol utrápený v bolestiach a nevyspatý, trpel celú noc, vtedy bol žiak základnej školy.
Zavolala som manželovi, aby prišiel, že sme v čakárni a stále sme neprišli na rad, či tam nepozná niekoho, kto by sa za nás prihovoril.
Poznal sa priamo s primárom. On ho ochotne vyšetril vo svojej ordinácii, privolal urológa a ten povedal, že sa mu zapálili rozmnožovacie orgány, ktoré sa ľudovo volajú vajcia, v puberte sa to v zriedkavých prípadoch stáva.
Čo ste robili, kde ste boli, hromžil na nás doktor. Mali sme volať záchranku, a to okamžite! Je neskoro, jedno vajce je zničené, zmenšilo sa, druhé snáď zachránim.
Že kde sme boli? Sedeli sme v čakárni na pohotovosti a systém nedovolil, aby ho lekár prijal a vyšetril. Ja som neodhadla, aký je jeho stav súrny, a neodhadla ani odborná zdravotná setra. Boli sme na krok od pomoci a nemohli mu ju poskytnúť.
