Kráľovná Katarína bola po večeri smädná. V krištáľovom pohári bola zlatistá tekutina. Bol to osviežujúci nápoj z ovocia. Vypila celý pohár a padla na ňu únava. Za pootvorenými dverami zbadala posteľ s baldachýnom. Odtiahla hodvábne závesy a ľahla si tak ako bola, v šatách. V tej chvíli zaspala.
Keď zaspala, v izbe nastal šum. Zrazu vošla víla, šaty jej šušťali. Podišla k spiacej Kataríne. Odhrnula jej vlasy z tváre a dobre si ju obzrela. Celkom sa jej páčila. Hľadala nevestu pre svojho syna. Rozhodla sa, že mu ju ukáže. Otvorila balkón a privolala lastovičky. Vletelo ich toľko, že sa ani spočítať nedali. Zdvihli spiacu Katarínu, vyleteli s ňou na balkón. Držali ju zobáčikmi, podopierali krídelkami. Leteli pod ňou. Katarína bola ľahučká, lastovičiek bolo mnoho.
Neleteli ďaleko, iba do malého zámku, kde bývala víla so svojím úbohým synom. Celé dni ležal v posteli. Nebol chorý a predsa nebol zdravý. Sily ho opustili, nevládal vstať. Nič ho nebolelo a predsa. Bolela ho duša.
Lastovičky vleteli k nemu do izby a položili vedľa neho spiace dievča. Katarína cítila, že letí a cítila, že ju položili, všetko ako v sne. Vílin syn, Milko, sa na ňu pozrel a spozornel. Veď je to ona. Túto hľadá celý život. Posadil sa. Chcel jej odhrnúť strapaté vlasy, ale neodvážil sa. Vstal z postele, ani si to neuvedomil. Prešiel do druhej izby k matke. Vílu potešilo, že vstal z postele. Milko jej radostne oznámil, že to je ona, ktorú hľadá, videl ju na obraze. Nesmieme ju zobudiť, stíšila hlas víla. Nepovedala, že roky mala pripravenú
puklinu na veži a nikto nevošiel. Toto dievča bolo prvé, čo sa odvážilo vojsť. Išla sa na ňu pozrieť. Povedala, že ju nesmú zobudiť a musí ju vrátiť. Milko ju prosil, aby chvíľku počkala. Dobre, kým vyšije ružičku, usmiala sa. Aj Milko sa usmial. Môj syn sa usmieva, tešilo ju. Vrátil sa do izby k spiacej dievčine. Sadol si k nej. Víla videla aj cez stenu, ale nedívala sa.
Milko sa mlčky díval na dievča. Rozmýšľal, kto to môže byť. Rád by bol videl jej oči. Chcel počuť jej hlas. Zároveň sa bál, že sa ho dievča zľakne. Bol rád, že je tam, ale ružička bola vyšitá. Vleteli lastovičky, zdvihli ju a leteli. Zajtra ju donesú znova.
Katarína počula rozhovor, cítila, že sa na ňu niekto díva. Nebolo to nepríjemné. Potom cítila, ako ju lastovičky nadvihli leteli. To bol dobrý pocit. Zaniesli ju na posteľ do veže, víla zatvorila balkón. Vtedy Katarína tvrdo zaspala.
Ráno nevedela, či sa jej to snívalo, či naozaj stalo. Ležala v posteli, sny pustila z hlavy. Slnečné lúče zablúdili do izby, pohladili jej tvár. Zaliali svojím svetlo brokátovú stenu a Katarína bola šťastná. Vnímala ranné slniečko a tešila sa z neho. Brokát sa jemne leskol.
V izbe bolo všetko vkusné. Vankúše, na ktorých ležala boli z jemného bieleho batistu. Rohy boli vyzdobené bielou mriežkovanou výšivkou. Zobrazovala dámu v dlhých šatách. Pred ňou kľačal jej ctiteľ. Mal vypasovaný kabátec a namiesto nohavíc obtiahnuté pančuchy. Špice sa vykrúcali nahor. Starodávne oblečenie, pomyslela si Katarína. Takéto vidieť na veľmi starých obrazoch.
Umyla sa vo voňavej vode, chcela sa učesať, ale zrkadlo nikde nebolo. Má to príčinu? Na prichystaných šatách boli vyšité ružičky.
