Vstala a išla sa umyť. Rozmýšľala, prečo spala v šatách. Zamrzelo ju, že si pokrčila šaty. Umyla sa vo voňavej vode. Našla aj hrebeň a nožničky na nechty. Chcela sa učesať, ale zrkadlo nikde nevidela. Má to nejakú príčinu? Našla pripravené nové šaty s bohatou sukňou, štíhlym pásom a naberanými rukávmi.
Vyšla na balkón, rozhliadla sa, pod balkónom boli obrovské staré stromy. Na strome hniezdili vtáky a vysielali k nej svoj vtáčí spev. V diaľke sa kľukatila lesklá stuha riečky. Nemohla si spomenúť, ako sa sem dostala, ale cítila sa tu dobre. Matne si spomenula , že na niekoho čaká.
Každý večer letela do zámočku za Milkom. Zvykla si na neho, poznala jeho hlas. Pohladil ju po tváry, prešiel prstom po obočí. Mal pocit, že ju dávno pozná. Bol si istý, že aj ona ho pozná a ľúbi. Chytil ju za obidve ruky a pobozkal na líce. Vtedy ona otvorila oči. Uvidela krásneho mládenca so smutnými očami. S láskou na ňu pozeral. Oči jej klipli a už ich nemohla otvoriť.
Nevadí, už ho videla, už ho poznala a vedela, kto sa jej každú noc s láskou prihovára. Odvtedy každý večer vypila čarovný nápoj, aby mohla k nemu letieť. On jej rozprával, ako ju dávno hľadá. Videl ju namaľovanú na obraze. Zamiloval sa do nej, chcel ju nájsť. Vybral sa ju hľadať. Prešiel celý svet a nenašiel ju. Tak veľmi po nej túžil, že ochorel. Nemohol ani žiť, ani zomrieť. Jeho dobrá mama sa išla kvôli nemu utrápiť.
Katarína vedela, že na tom obraze nemohla byť ona. Ju nikdy, nikto nenamaľoval. Nemala mu to ako povedať, nechala to tak. Tešila sa, že ju má rád a je šťastný. Páčilo sa jej, že ju zahŕňa láskou a nehou. Jediná vec ju trápila, že sa nemôžu stretnúť v bdelom stave.
Aj Milka to trápilo. Prosil mamu, aby ju ráno lastovičky neodniesli. Mama nemohla súhlasiť. To nesmieme spraviť, syn môj. Ľudia si ctia ľudské zákony a my víly, si musíme ctiť zákony víl. Keby sama sem prišla, môže tu ostať. Takto nie. Ja som ju uniesla a ešte som si pomohla čarami. Preto ju musím vždy vrátiť. Taký je zákon pre víly, povedala.
Keby si mohla sama prísť, však, krásavica, prišla by si ku mne, opýtal sa, ale odpovede sa nedočkal. Katarína si pomyslela, že prišla by, ó ako rada, keby vedela ako. Vílin syn jej dával nové otázky, rád by vedel ako sa volá. Ja sa volám Milko, prihováral sa jej.
Katarína rozmýšľala ako sa volá. Premkla ju hrôza. Nevie kto je. Žije celé dni v sladkom zabudnutí a nevie kto je.
Katka, volala na ňu stará mama vo vinici.
Katka začula. Katka sa volám šepla. Milko zopakoval, že sa volá Katka. Mamička, ona sa volá Katka, volal Milko na mamu. Víla a Milko sa spolu tešili. Možno sa zobudí, povedal, ale víla vedela, že vypitý nápoj to nedovolí.
Dobrá víla vedela, že jej dala vypiť čarovný nápoj, ale nevedela, čo bude ďalej, lebo nevidela do budúcnosti. Vedela iba, že svojmu synovi chce pomôcť, lebo ho má rada. V knihe osudu prečítala, že jej synovi nie je súdené, byť šťastný. Predsa dúfala, že spolu zlomia zlý osud. Musí vymyslieť, ako ju dostať do zámočku, bez uspatia. Podarí sa jej namiešať inakší nápoj pre dievča?
