Katka vybehla na kopec, pozrela na oblaky. Tam letí oblak, dievčina, ktorú niečo nadnáša. Áno, je to kráľovná Katarína. Víla ju chce dostať do zámočku, k jej nešťastnému synovi. Premyslela si, ako by Katarínu dostala do zámku bez čarovného nápoja. Dala jej ušiť šaty z lastovičích pierok. Rozprávka sa začína.
Obliekla si čiernobiele šaty, samé ju nadnášali. Vedela, že v týchto šatách dokáže letieť. Vypila čarovný nápoj, ktorý tlmil strach. Vyšla na balkón. Šaty ju dvíhali do výšky. Víla sa jej ukázala a chytila ju za ruky. Vetrík ju nadvihol a už tam boli lastovičky, ktoré jej pomáhali. Srdce jej prudko bilo.
Musí to dokázať! Rozprestrela ruky a vzlietla. Letela ponad krásnu nočnú krajinu, zaliatu mesačným svitom. Vzduch voňal kvitnúcimi lipami, riečka sa jagala ako zo striebra. Katarína od toľkej krásy zabudla rukami mávať. Začala padať. Ale pomoc mala pri sebe. Všetci sa zomkli a podopreli ju. Teraz letí z vlastnej vôle, uvažovala víla. Takto to bude dobre. Láska je mocná čarodejka. Naučí lietať aj ľudí.
Blížili sa k zámku. Strechy sa leskli v mesačnom svite, len okná boli tmavé. Všetci spali, iba jedno okno svietilo a v ňom čakal Milko. Vystrel ruky a zachytil letiacu Katku. Pritisol si ju na hruď. Vítaj Katka moja, prišla si z vlastnej vôle, ostaň tu navždy!
Ďakovala za privítanie, rada ostane.
Vystrojíme svadbu, povedala šťastná víla. Milko ju zaviedol do izby, kde bol starodávny obraz v zlatom ráme. Ukázal jej portrét dievčaťa o ktorom tvrdil, že je to ona. Neuveriteľná podoba. Katarína to nechápala. Som to ja, nemohla uveriť. V celom zámku sa varilo, pieklo a šilo pre mladomanželov. Oni sami chodili šťastní, v objatí. Nič nemohlo pokaziť ich šťastie.
A predsa.
V jednej izbe našli veľký obraz, ktorý bol starostlivo pozakrývaný. Spolu ho chceli rozbaliť, ale nedalo sa. Milko išiel zavolať na pomoc niekoho zo služobníctva. Ale Katke sa napokon podarilo rozmotať prikrývku. Zdvihla cíp, videla, že je to zrkadlo a pozrela na seba. Som kráľovná Katarína!
V tej chvíli, ako sa pozrela do zrkadla, pominulo čaro. Voňavá voda jej vzala pamäť, teraz sa čaro stratilo. Víla to vedela, bežala zabrániť odkrytiu zrkadla. Neskoro. Katarína si spomenula na všetko. Na svoju maličkú dcérku. Priznala sa, že je vydatá a má dieťa. Musím ich nájsť. Milkovi pukalo srdce. Víle bolo ľúto, chcela mu pomôcť, myslela, že cez puklinu prišla tá pravá.
Katka ostaň, prosil ju, ale ona mu vysvetlila, že jej malá dcérka bez nej zahynie. Víla sľubovala, že poprosí všetky víly, budú ju hľadať. Iba ja ju poznám, a nájdem, bez nej život nemá cenu, vravela Katarína. Víla vedela, že je to tak, aj ona tak ľúbi svojho syna, aj keď je dospelý. Pomôže jej prejsť zo sveta víl. Leteli do veže s Milkom.
Na prízemí veže sa otvorila puklina. Katarína bežala dole schodmi, až tak vírila prach. Milko bežal za ňou. V tme bola puklina dobre viditeľná. Katarína sa šikovne prestrčila a puklina sa s rachotom zavrela, Milko sa už nedostal von..
Milko vybehol po schodoch na balkón a vyklonil sa. Katka, čakaj ma, idem za tebou, zakričal a vrhol sa z veže. Padal z konára na konár a dopadol mŕtvy.
Katka bežala dolu vinicou. Ako ľahko som ho zabila. Stará mama, zabila som vílinho syna, nechala som ho vypadnúť z balkóna, kričala. Premeň ho na popínavý brečtan, bude žiť na starom múre, poradila jej stará mama.
A bolo po rozprávke.
