Na kráľovskom hrade boli prípravy na rytiersky turnaj v plnom prúde. Každý kút bol obsadený nocľažníkmi. V meste okrem hostincov a domov, spali ľudia aj v maštaliach, humnách a drevárňach. Sluhovia spali pod stromom, alebo len tak pod šírym nebom. Všade bolo veľa ľudí. Po útrapách vojny a roku smútku sa ľudia chceli veseliť. Tešili sa na zaujímavé udalosti, chceli vidieť kráľovnú v krásnych šatách, boli zvedaví na nového kráľa. Veľa si od neho sľubovali, chudobní i bohatí.
Kráľovský radca si bol istý svojou výhrou. Dúfal, že je kráľovná niekde dávno mŕtva. Keď sa jeho ľudia, ktorých poslal uniesť ju nevrátili, bol spokojný, že je po nich aj s kráľovnou. Zabil ich šarkan, takto je to najlepšie. Doďaleka bolo počuť ako reval, chrlil oheň a plieskal chvostom. Ľudia sa báli chodiť okolo Šarkanieho kopca.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa na turnaji objavila kráľovná v zlatých šatách s veľkou sukňou a vyšitými ružičami na štíhlom páse. Tvár mala prikrytú smútočným závojom. Nie, to nie je ona, dúfal radca. Kráľovná si sňala z hlavy smútočný závoj a vyhlásila rytiersky turnaj. Vyberie si muža, budúceho kráľa.
Prvé kolo boli boje na koni s kopijou a mečom. Druhé kolo bola streľba z luku. Šíp musí preletieť vencom, ktorý zavesia na vysoký stĺp. V treťom kole dostanú úlohu od kráľovnej. Víťaz bude len jeden.
Všetci boli zvedaví, aká to bude úloha. Ja to môžem prezradiť hneď. Tretia úloha bola nájsť maličkú princeznú, stratenú dcérku, kvôli ktorej sa Katarína vrátila zo sveta víl.
O kráľovský trón sa bojovalo urputne, ale čestne. Bolo veľa zranených. Boli aj veľmi udatní rytieri a dobre bojovali, ale do venca trafil len jeden. Katarína ho hneď spoznala. Bol to jej udatný rytier Janko. Vstala a dala mu poslednú úlohu. Dav stíchol a so záujmom počúval.
Rytier Ján si vypočul úlohu. Nadvihol sa v sedle a ponad hlavy ľudí dal niekomu znamenie. Medzi divákmi sa predierala vdova a na rukách niesla takmer dvojročné dievčatko.
Odstúpte sa, uvoľnite cestu, upozorňovali sa ľudia navzájom. Vdova pristúpila k rytierovi. Janko sa zohol, zdvihol dievčatko pred seba do sedla. Kôň vykročil k tribúne. Prišiel až ku kráľovskej lóži. V napätom tichu, aby všetci dobre počuli, nahlas povedal maličkej:
Toto je tvoja mamička! Zdvihol ju a podal kráľovnej. Dievčatko sa bojazlivo odtiahlo, ale kráľovná k nej vystrela ruky a s láskou povedala:
Dcérka moja!
Dievčatko sa k nej pritúlilo. Medzi ľuďmi prepukol jasot. Tlieskali, plakali, smiali sa.
Katka, vyše roka ťa hľadám! Kde si bola, opýtal sa jej tíško. Stratila som pamäť, odpovedala tiež tíško a po líci jej stiekla slza. Vzdychla, dcérku podala do mäkkej náruče statočnej vdovy. Kráľovsky sa narovnala. Zdvihla pravú ruku a dav sa utíšil.
Tohto rytiera som si vybrala za muža, povedala jasným hlasom. Predstavujem vám vášho nového kráľa, zvučal jej hlas. Obe ruky podala rytierovi Jankovi.
Je to kráľ Ján!
Na hradbách vystrelili slávnostnú salvu z dvanástich diel. Vypustili sto holubov. Všetci boli šťastný. Bola veľká svadba. Aj ja som tam bola, koláče som jedla a víno pila. Táto rozprávka sa práve skončila.
