Stará mama prešila šaty z truhlice, ktorú našla na povale. Boli v nej zvláštne veci, akoby zo zámku pochádzali. Vyprala a vyžehlila, boli krásne. Sľúbila vnučke, že jej ušije ešte blúzku. Katka, dones mi, prosím ťa, zo skrine starú obliečku na vankúš! Na najvrchnejšej polici.
Hneď sa to aj stalo. Katka doniesla starú obliečku, ktorú už nepoužívali. Bola jemná, biela. Na rohu mala mriežkovanú výšivku. Zobrazovala dámu v dlhých šatách. Pred ňou kľačal mládenec. Mal namiesto nohavíc pančuchy s vykrúteným špicom. Toto som predsa ja vymyslela, nemôžeme to mať v skrini, pomyslela si Katka. Počula, že prichádza vlak. Rýchle, už je tu mama. Nech sa poteší, akú krásu mi stará mama ušila.
Bežala do izby a obliekla si nové šaty. Cítila sa v modrých šatách ako princezná. Bežala na dvor. Stará mama, pozri, kričala a šťastná sa točila.
Vidím. Ej, to ti pasuje, si ako princezná. Kdeže, zasmiala sa Katka. Komária kráľovná ma volajú. Ale stará mama, namietala, že už ju tak nebudú volať, zmenila sa, narástla, bledé líčka jej sčerveneli. Katka si našuchorila si sukňu. Možno viem lietať, smiala sa.
Nad hlavou sa im týčil starý hrad. Ostro sa črtal na oblohe. Oblaky boli ružovkasté a mali zlatý kraj. Zafúkal vetrík. Katka rozprestrela ruky a rozbehla sa po dvore.
Rozprávku si dokončila?
Áno, zaznie zvonec, ale ešte jedna vec by sa mala vyriešiť, zamyslela sa Katka. Kráľovná Katarína našla lásku, s rytierom Jankom vychovajú dcérku. O nej by som mala napísať rozprávku. To nech vymyslí niekto iný, ona bude chodiť do školy.
Už sa tešila na školu, na Janka, ktorý sedí za ňou a vždy ju ochraňuje ako rytier. Myslela aj na kamarátky. Majú rady rozprávky, ktoré vymýšľa. Prežila krásne prázdniny so starou mamou. Pracovali vo vinici a vymýšľali rozprávky. Stará mama hovorila, že najlepšie na svete je mať vnúča.
Katka sa zamyslela. Ešte lepšie je byť vnúčaťom. Mám to ja šťastie!
Teraz môže zaznieť zvonec a rozprávky je
KONIEC!
