Bolo včasné ráno, približne 4:50 a naším bytom sa rozliehalo hlasné zvonenie telefónu. Bola to pevná linka, vtedy iná nebola. Bežala som zdvihnúť, aby telefón nezobudil moju mamu a starú mamu. Stará mama telefón nedvíha, mama nevie znova zaspať, ja zaspím bez problémov, teda bolo to na mne. Boli prázdniny, žiadne vstávanie nehrozilo, mohla som telefón zdvihnúť, poslať do kelu rušiteľa a zaspať.
V slúchadle, ruch, zmätky, plačlivé hlasy. Evička, zobuď mamičku, obsadili nás Nemci, je vojna. Z vlaku sme videli všade tanky. Nevieme, čo máme robiť.
Musím zobudiť mamičku. Ja by som si myslela, nech robia ako vždy, ale nemám čo dávať dospelým ženám rozumy. Čo majú robiť, rozhodne mamička, ona je vedúca. Každý večer je v práci do noci, v dennom bare. Keď zatvoria musí urobiť uzávierku a kým sa dostane do postele... No, naozaj málo spala, ale bežím ju zobudiť, že je vojna a ženy sú bezradné.
Mamička si ich vypočula, že obsadili nás Nemci a rázne ich prerušila.
,,TO BY RUSI NIKDY NEDOVOLILI!”
Ženy stíchli, uznali a mamička im povedala, že aj keby bola vojna, ľudia musia jesť. Nech preberú tovar z vývarovne, rozložia na určené miesto, zapnú ohrev, aby jedlo ostalo horúce. O chvíľu musia otvoriť a pustiť chlapov, ktorý tam už isto hladní prestupujú pred dverami.
Chlapi išli do rannej smeny, do strojárne na okraji Lučenca. Vyrábali tam tatrovky, ktoré mali kolesá veľké, ako dospelý muž. Videla som foto v miestnych novinách. Potrebovali sa pred ťažkou šichtou najesť. Žiadne kakavko, ale segedín, alebo ,,vepro, knedlo, zelo”, prípadne iné chlapské dobroty.
Denný bar bol na hlavnej ulici v Lučenci a volal sa Družba, alebo predtým Automat. Obidva názvy dobre zapadli do tej vypätej chvíle. Družba so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, dala automat do rúk mladých Rusov.
Mne sa zdalo, keď potom sedeli na tých ,,tankoch” na veľkom námestí deň, čo deň, že sú to uchá, nevyzerali ako dospelí a nemali viac ako sedemnásť rokov. Netušili kde sú, boli vystresovaní a nenávideli túto neznámu krajinu, lebo asi prešli školením, že sme vraj urobili kontrarevolúciu.
Preto neváhali strieľať do ľudí, ktorí stáli pri ceste a z bezmocného zúfalstva hádzali kamene z cesty. Tie kamene nedokázali ani preliačiť obrnený transportér, ale ich strely zabíjali.
