V Bratislave je známa Mladá garda, vysokoškolský areál, pozostávajúci z internátnych budov, ktorým chýbajú estetické kritériá. Je to kontroverzná stavba, ktorá pokazila dobré meno architekta Emila Belluša. Prečo na vrchole svojej slávy postavil niečo pre neho podradné, čím on sám opovrhoval?
Skúsim trošku pátrať, prečo sa stal ten nepochopiteľný skutok.
Navrhol a realizoval ho v roku 1953. Bol to ťažký rok pre krajiny východného bloku, päť rokov po ,,víťaznom” februári. Absolútne vo všetkom sme podliehali Ústrednému výboru komunistickej strany v Moskve.
Je doba stalinizmu. Stalin práve zomrel, ale doba sa nezmenila. O jeho miesto bojuje šesť mužov, prioritou nie sú ľudia a život. Majú sa horšie ako za Stalina, je taká bieda, že potraviny sa musia prideľovať.
Aj situácia v satelitných krajinách Sovietskeho zväzu sa zhoršuje, diktatúra proletariátu pritvrdila. Budú potrebovať architekta, ktorý sa preslávil v minulom politickom zriadení a iných podobných ľudí? Treba sa ich zbaviť! Budú vysťahovaní z vlastných domov, z Bratislavy.
Kto bol tento architekt?
Bol špičkový predstaviteľ stavebného štýlu funkcionalizmus, ktorý práve vznikal v Európe ale aj vo svete. Je to vlna tzv. čistej architektúry, ktorá v tom čase zaplavuje svet. Jeho počiatky môžeme vidieť v časopise mladých umelcov De Stijl v r.1917. Na prelome storočí sa prudko menilo všetko. Veda, technika, priemysel, umenie a život vo všeobecnosti.
Emil Belluš sa narodil 19.9.1899 v Slovenskej Ľupči. Detstvo prežil v Banskej Bystrici, chodil tu do školy až po maturitu a po prvej svetovej vojne, keď vzniklo Československo sa mu naskytla možnosť študovať v Prahe. Bolo to České vysoké učení technické, konkrétne študoval architektúru. Táto škola produkovala architektov, ktorí menili štýl Európy. Pražský Klub architektov v časopise Stavba v r.1924-1925 uverejnil ,,Program stavby” ako programové vyhlásenie základných požiadaviek na novátorskú funkcionalistickú architektúru.
Vo svete bolo slávne meno Le Corbusier, ktorý v r.1927 sformuloval zásady funkcionalizmu. Ďalší architekt, ktorý sa vo svete preslávili bol Oskar Niemayer. V Chicagu v tomto štýle sú bytové domy Lake Shore Drive.
Po štúdiu, v roku 1924 sa čerstvý absolvent Emil Belluš vrátil do Banskej Bystrice a projektoval svoju prvú budovu, polyfunkčný Národný dom, v Národnej ulici.
Bolo to hrozne dávno a mládež sa predsa cítila taká moderná, menili svet, robili všetko inakšie a lepšie ako staromódna, predchádzajúca generácia. Nielen moderný projekt nakreslil, ale modernú stavbu mal na starosti aj realizovať. Budova stále zdobí Národnú ulicu.
Prešlo 96 rokov a pamiatkovo chránená, svetlým mramorom obložená budova Národného domu celý čas slúži svojmu cieľu. Vyzerá skvostne a prekvapivo moderne. Je dôstojná vo svojej jednoduchosti v najlepšom zmysle slova. Je jednou z dôležitých budov pre krajské mesto, Banskú Bystricu.
Má dva vchody, jeden patrí hotelu Národný dom, s veľkou rohovou kaviarňou a reštauráciou, kde sa konali mestské plesy, s nočným barom v ktorom sa stále zabávajú hostia.
Pri hotelovom vchode je vchod do divadla Štátna opera.
Vystúpme po širšom schodišti, prejdime medzi mramorovými stĺpmi do priestranného vchodu, vstúpme do foyeru, pokochajme sa pohľadom na galériu portrétov operných spevákov, ktorí sú súčasťou štátnej opery, alebo tu hosťovali.
Veľakrát som tu bola, milujem operu. Keď sa na javisko postavia sólisti, spevácky zbor, baletný zbor a pod javiskom pred orchestrom dirigent zdvihne taktovku, zaznie predohra. Nasledujú krásne operné árie zo slávnych svetových operných diel a obecenstvo nešetrí potleskom.
Divadlo sa tu hrá roky, dúfajme, že tento dobrý zvyk pretrvá.Stavebné štýly sa menia, majú svoje obdobie, v ktorom vznikajú.
Funkcionalizmus na prvé miesto dáva funkciu, funkčnosť. Tvar v tomto stavebnom štýle sa podriaďuje pravému uhlu, jednoduchosti a zavrhuje ozdoby s heslom: ,,Menej je viac”. Preferuje ploché strechy, presklené plochy, jednoduché materiály ako betón a kov, prepája exteriér s interiérom.
V Nemecku určoval štýl Bauhaus 1926, v Čechách v tomto štýle je slávna vila Tugendhat v Brne z roku 1928, v USA mrakodrapy s veľkými sklenenými plochami, na ktorých sa odráža modré nebo ako v zrkadle.
Emil Belluš projektoval a postavil približne 50 budov. Jedna z najznámejších je presklený Kolonádny most v Piešťanoch z roku 1932, národná kultúrna pamiatka. Klenie sa ponad Váh na kúpeľný ostrov, poskytuje pacientom a návštevníkom kúpeľov prechádzku, ozdravujúci zážitok spoločenskej komunikácie v krásnom prostredí. Krytý most chráni pred nečasom a presklené plochy umožňujú pohľad na pestovanú výsadbu kvetín a kríky, ktoré kvitnú.
Technické dielo sa stalo humánnym a estetickým dielom.
Staval verejné budovy, školy, pošty, kostoly, ale aj súkromné vily, každá jedna budova bola na vysokej úrovni. A teraz prichádza komplex budov, ktorý mu pokazil dobré meno.
Mladá garda je komplex lacných budov bez estetiky. Táto stavba nebola jeho pýchou a ani okrajovo sa nepodobala jeho dovtedajšej tvorbe. Je predpoklad, že to urobil ako výkupné, aby ho nevysťahovali z Bratislavy.
V tom hroznom roku, keď vrcholila diktatúra proletariátu, dostali príkaz na vysťahovanie z Bratislavy ľudia z radov inteligencie. Do ich domov a bytov sa chceli stahovať komunistickí, vysoko postavení úradníci, partajní činovníci. Toto nemohli rovno povedať a priznať sa k podlosti. Predložili ho ako program bývania robotníkov, ktorých chceli zamestnať do nových továrni, lebo v Bratislave bolo málo bytov. Pre 70 tisíc robotníkov začali stavať lacné paneláky, ale potrebovalo to čas a peniaze, jednoduchšie bolo vyvlastňovať vily.
Keďže architekt nebol robotník, ale umelec, mal byť vysťahovaný. Asi spravil ústupok a vytvoril lacné, tažkopádne budovy vysokoškolského internátu. Týmto činom si pokazil umelecké meno, ale mohol ostať v Bratislave, vo svojej vile.
Od toho roku už nič nenavrhol, nič nepostavil a ak navrhol, nebolo to prijaté a zachované. Potom učil na Vysokej skole technickej, konkrétne na architektúre, ktorú navrhol a postavil, doteraz stojí a funguje.
Jeho rukami prešlo množstvo mladých architektov, niektorí zvyšovali slávu československej architektúry. V r.1965 mu bol udelený titul národný umelec.
Učil do vysokého veku, v r.1979 skončila jeho životná púť, pochovaný je v Bratislave.
