Teraz nesmie telesnú výchovu odučiť učiteľ, ktorý nie je odborník. Dostane zaplatené za pedagogický dozor, nie vyučovanie. V triede nemôžu ostať, lebo tam sa práve druhá polka triedy učí. Predtým to bolo inakšie.
Mala som voľnú hodinu, poslali ma zastupovať a povedali, že toto bude platené zastupovanie mám hodinu odučiť. Boli sme mladé učiteľky nastúpili sme po materskej dovolenke a naše malé deti boli často choré. Navzájom sme sa zastupovali bez reptania. Keď ma poslali, išla som.
V tej chvíli bolo treba zastúpiť kolegyňu v telocvični. Vykročila som smerom k telocvični a dúfala som, že sa nikomu nič nestane, nebudeme musieť volať úrazovku, lebo to vrchnosť nemala rada. Z toho sa musel spraviť zápis a také niečo zhoršuje imidž školy.
S obavou som vkročila do telocvične, že čo budem robiť, ale bola som odhodlaná, že im hodím loptu a oni sa budú hrať. Je to dobrý nápad, ibaže v telocvični ma čakali veľkí chlapci, ôsmaci. Ten najväčší sa mi pozdravil a okamžite začal rozdávať povely.
,,Pozor! Za mnou v rad nastúpiť!”
Ostala som stáť a len som prekvapená pozerala, ako všetci poslúchli, nastúpili, vyrovnali rad. Chlapec mi podal hlásenie a ja som nevedela, čo mám odpovedať, tak mi poradil. Potom začal dávať ďalšie príkazy. Jednoducho, rodený veliteľ.
,,Štyria donesiete žinenku, štyria kozu, dvaja malý odrazový mostík!”
Išlo to ako dobre fungujúce súkolie, nemala som šancu ponúknuť loptu. Neboli by pristali, telesnú výchovu mali radi a na pláne bol preskok kozy. To sa im darilo na minulej hodine, chceli skákať znovu. Mali všetko dobre zorganizované a nacvičené. Bežali do náraďovne, vedeli, čo doniesť, kam a ako uložiť. Ja som nemala na výber, lebo zrazu boli chlapci nastúpení pred mostíkom a prvý stál ten veľký.
Aj mne poradil, že si mám stať za žinenku, budem dávať záchranu. Toho som sa trošku zľakla, veď polovica chlapcov bola urastenejšia ako ja. Doteraz som sa bála, že žiaci by mohli mať úraz, teraz som sa zľakla, že niektorí žiaci pri preskoku spadnú a zrania seba aj mňa a budú dupľované úrazy. Potlačila som vzdych a spravila som, čo som musela. Rýchle som sa premiestnila a v tej chvíli chlapec vyštartoval.
Pár krokov pobehol, dupol na mostík, to ho vyhodilo do vzduchu. Letel, plesol obidvomi rukami na kožený poťah kozy, spravil roznožku a letel vzduchom priamo na mňa.
Tvár som si prikryla rukami a odskočila som nabok, nech na mňa nedopadne.
Chlapec doskočil na obidve nohy, rozprestrel ruky. Perfektný dopad. Bol v poriadku, ale videl, že ja nie som, tak džentlmensky mi chcel pomôcť a poradiť.
,,Pani učiteľka, nesmiete odskočiť. Musíte obidve ruky vystrieť k žiakovi, aby nespadol!”
Potom odhadol situáciu, že jeho rady nebudem vedieť využiť, nemám dosť odvahy a tichším hlasom mi povedal, že on bude dávať záchranu namiesto mňa. Vďačne som zdvihla oči a prikývla som. Ostala som blízko, že keby niekto spadol, vtedy sa zapojím do záchrannej akcie. Bola som napätá, vystresovaná, ale našťastie všetko dobre skončilo.
Chlapec mal telesnú výchovu pod palcom, chlapci skákali jedna radosť a videla som, že takúto telesnú výchovu majú radi. Telocvikárka ich dobre vedie a majú všetko dokonale nacvičené. Vyučovacia hodina prešla ako blesk.
Ku koncu, keď odniesli náradie, pýtali loptu, že si zvyknú zahrať futbal, to je zábava. Aj bola, hrali s nadšením a s veľkým hlukom, ozvena v telocvični to ešte umocnila. Zvonenie sme nepočuli, keby som nesledovala čas na hodinkách, nevedeli by sme. Telocvikári majú píšťalku, ale ja som nemala. Mne hučalo v hlave, ale okamžite som zdvihla ruky nad hlavu, výrazne ukazovala na hodinky na zápästí a chlapci ukončili hru. Pobúchali sa po chrbtoch, niektorí si podávali ruky ako po naozajstnom zápase a viete čo, mali šťastné tváre.
Keď odchádzali do šatne, aby sa prezliekli, chlapec mi povedal, že ich mám čakať na chodbe a nastúpených v dvojrade ich mám odviesť do triedy. No super, aj o prestávku prídem, hoci by som si veľmi rada sadla do tichej zborovne a pekne si pripravovala učebnicu a pomôcky na ďalšiu hodinu na ktorej budem presne vedieť, čo mám robiť a ako učiť, lebo som ten vyučovací predmet vyštudovala.
Zhodnotila som hodinu, ktorá nečakane rýchle prešla a pomyslela som si, že nebyť chlapca, neviem ako by som celú vyučovaciu hodinu zvládla a bolo by to trápenie. Ja som bola šťastná, že decká sa nezranili a chlapci boli spokojní, lebo sa realizovali. Táto vyučovacia hodina bola pre nich dobre strávený čas. Pre mňa bola poučná, že žiaci sú v škole niekedy šťastní a spokojní.
Aj tak som zašla za pani riaditeľkou, že nech ma viac do telocvične neposiela, tam je to nebezpečné. Ona sa čudovala, že prečo to vravím? Bola sa opýtať žiakov ako to šlo a chlapci povedali, že normále.
Mne spadol kameň zo srdca a konečne som sa nadýchla. Vtedy som si trošku neisto pomyslela, že učiť telesnú výchovu nie je také zlé, ani také nebezpečné, ako som si myslela, ale denne by som to nerada robila.
Zhodou okolností práve telocvikárke, ktorú som zastupovala vtedy, sa po rokoch stalo niečo nemilé. Na niektorej vyučovacej hodine ju trafili loptou do hlavy, čo si ona ani nevšimla, patrilo to k veci, stávalo sa to. Po istom čase sa aj prejavil následok. Z toho nenápadného úrazu sa jej vyvinula Parkinsonova choroba a začali sa jej ruky triasť. Ťažko sa jej píše, písmenká sú drobné, roztrasené a zle čitateľné.
Je to daň za nadšenie pre telesnú výchovu, šport a loptové hry.
Na hodinách telesnej výchovy hrala spolu so žiakmi, preniesla na nich radosť z hry a vyvolala v nich záujem o šport. Učiteľ má motivovať žiakov, jej sa to darilo, ale niekedy dobré chodí so zlým a ju dobehla láska k učiteľskému remeslu.
Tento článok je pocta Jánovi Ámosovi Komenskému, filozofovi, kňazovi nového náboženstva, ale hlavne učiteľovi, ktorý predbehol dobu, písal učebnice, vymyslel a propagoval vyučovaciu metódu ,,Škola hrou". Jeho narodeniny na Slovensku oslavujeme ako Deň učiteľov.
